Archive of Our Own ^beta

Chapter Text

V skutočných knihách zvyknem tieto časti automaticky preskakovať, lenže vy by ste jej teraz mali venovať pozornosť, je to pomerne dôležité. Nebojte sa, budem sa snažiť aby to nebolo príliš dlhé.

Odjakživa som milovala príbehy. Vždy boli mojou súčasťou, vždy som si vymýšľala vlastné pribehy a žila vo vlastnom svete. Dnes som už dospela do bodu, kedy chcem tieto príbehy rozprávať. Začala som ich písať a publikovať v angličtine, v nádeji, že sa tak moje príbehy dostanú k širšiemu publiku, a tiež preto, že mi v angličtine, nakoľko to nie je môj materinský jazyk, príde všetko také neosobnejšie, čiže sa svoje literárne výtvory, ktoré ani náhodou nie sú také dobré ako príbehy iných, menej hanbím. Ibaže potom som si pomyslela, Prečo nie? Aj iní mali odvahu publikovať v slovenčine, prečo nie ja? Je to ostatne môj materinský jazyk, je to jazyk ktorý študujem a ktorý milujem.

A tak som tu. 

Prvý príbeh, ktorý som sa rozhodla publikovať v slovenčine je príbeh o Vinnetouovi a Old Shatterhandovi. Je mi jasné, že tento ship nie je medzi dnešnou mládežou nijako zvlášť obľúbený, no je to príbeh môjho detstva, s ktorým som vyrastala, s ktorým som istý čas žila, a ku ktorému sa vždy rada vraciam. Hlavne v lete. 

Občas sa môže zdať, že indiánom trošku nadŕžam, a nebudem klamať, ono to tak trochu aj je. A viem ze skutoční pôvodní Američania neboli svätí a dokonalí, ale čo by to bol za príbeh bez trochy romantizovania.

Hlavná zápletka môjho príbehu nie je nijak zvlášť originálna, vlastne je to už možno tak trochu klišé či gýč, no i tak si myslím, že to nie je extrémne rušivé a príbeh vás zaujme, možno aj vďaka indiánskym rozprávkam, mýtom, zvykmi a tradíciami, ktorými je dej hojne popretkávaný.

Tento príbeh je vlastne zmesou mnohých veci, ktoré som počula, videla, či si ich len vymyslela a nedá sa povedať kde sú hranice čoho. 

Príbeh je fikciou, nepridŕža sa historickej ani kulturologickej ci etnologickej akurátnosti, majte to prosím na pamäti.

Ostatne, historik píše o tom, čo a ako sa stalo. Spisovateľ o tom, ako a čo sa mohlo stat. Toto nie je o tom ako to bolo, ale o tom ako by to mohlo a teraz už aj je.

Užite si príbeh priatelia.

Venovanie: tento príbeh venujem dvom ľuďom, ktoré ma nepriamo a určite aj nevedomky naviedli na napísanie tohto príbehu. Venujem im túto prácu v nádeji, že bude mať aspoň dvoch čitateľov. 

Chapter Text

,,Nie hovorím! Nie a tisíckrát nie, nikdy nepredám zem mojich predkov! I keby si sem chodil každý jeden deň, odpoveď bude vždy rovnaká. Neteš sa, že sa moje dni čoskoro pominú a ty dosiahneš, po čom tak nezmyselne túžiš! Kým bude v tejto osade naživo jediný Apač, pôda ostane nam! My sme nežiadali bledé tváre aby sme prišli. Veľký Duch nám dal našu zem a vám zas vašu. Čo nás po tom, že ste si svoju zem zničili? Čo vám dáva právo prísť sem a brať si čo je naše???” Inču-čuna, náčelník Apačov, bol známy svojou rozvahou a pokojnou mysľou, no ak ho dokázalo niečo rozohnit, určite to boli bledé tváre, ktoré sa každý deň unúvali do osady a žiadali, aby im prepísal tú či onú, väčšiu či menšiu časť jeho územia.

,,Ide o skutočne výhodný obchod, náčelník, neprerobil by si.” nedal sa odbiť elegantne oblečený muž, menom White. Sedel oproti náčelníkovi na kuse polena a ovieval sa klobúkom, bolo práve uprostred leta. Náčelník naproti nemu sedel na holej zemi, do pol pása vyzlečený, len v leginách a mokasínach. Na jeho krku však nechýbal náhrdelník zo zvieracích zubov, pierok a drevených korálok symbolizujúci jeho postavenie v kmeni a vlasy mal zopnuté členkou s veľkým orlím perom.

,,Máme pre teba bohaté a vzácne dary, kompenzujúce stratu malej časti vášho územia. Prikrývky, zbrane, kresadlo, oceľ, nože… mohli by ste sa konečne civilzovať!”

Znelo to skutočne lákavo… pre niekoho, kto bol úplný hlupák. Veď načo by im boli všetky tieto “bohaté a užitočné day” keby stratili pôdu, na ktorej by ich mohli užívať. Už mnoho kmeňov sa tak nechalo nachytať. 

Ale Inču-čuna rozhodne hlupák nebol. Pohŕdavo sa na Whitea uškrnul. ,,Choď sa pozrieť do môjho stanu. či vidíš môj odev? Ušila mi ho moja žena zo srsti horských ovcí. V zime hreje a v lete sa dá ľahko vyzliecť. Nepotrebujem tvoje prikrývky. Keby som šiel s tvojimi puškami na lov bizónov, celé stádo by sa mi pri tej duniacej opache rozpŕchlo. Nič nie je lepšie než tichý svist šípu. Veľký Duch nám dal nástroje na zapaľovanie i rezanie. Viem oheň rozložiť aj mäso opiecť i bez tvojich darov, brat môj, howgh!”

Okolo stojaci indiáni pozerali jeden na druhého, prikyvovali a súhlasne mrmlali. No najviac k náčelníkovi vzhliadal jeho jediný syn, mladý Vinnetou. Vždy si otca nadovšetko vážil a miloval ho celým srdcom. Každé jeho slovo si ukladal do pamäti i do srdca a dúfal, že raz bude rovnako múdry ako on a bude svojmu kmeňu dobrým náčelníkom. Dúfal však len, že to nebude ešte príliš skoro.

Keď White zistil, že tu mu ani prerijné ruže nepokvitnú, zaškrípal zubami, šmaril svoj drahý klobúk o zem a vstal. ,,Ešte sme neskončili!” zavrčal a skočil do sedla svojho koňa. Zúrivo ho bodol ostrohami a zmizol. Ostal po ňom len zvírený prach.

***

,,Doriti s nimi všetkými!” zanadával White, keď rozrazil dvere na svojej kancelárii a následne ich s ešte väčšou vervou zabuchol.

,,Čo sa deje, šéfko? Problém v raji?” vo Whiteovom kresle sedel muž v stredných rokoch, nohy v kožených čižmách s ostrohami mal pohodlne vyložené na masívnom dubovom pracovnom stole, klobúk stiahnutý hlboko do čela a pred sebou rozložené veľkoformátové noviny. V kútiku úst mu vzyela neodmysliteľná cigara, z ktorej si občas potiahol. 

White sa nijak nepozastavil nad tým, že sa muž nehanebne rozvaľuje na jeho mieste. V čase svojej neprítomnosti ho určil za svojho zástupcu, tak nech si chalan užije svojich päť minút slávy, kým sa zas vráti pod stôl ako poslušný pes. Okrem toho, mal teraz väčšie problemy.

,,Drž hubu Dicekns, lebo to schytáš!” územnil ho. Odzátkoval kryštálovu karafu a nalial si do pohára štedrú dávku jantárovej whiskey. Panáka následne obrátil dolu hrdlom a už si aj nalieval ďalšieho. ,,Prašivý červenokožci, bodaj by ich všetkých mor pobral!” hundral.

,,Možno nie ste tak ďaleko od pravdy šéfko. V Rosewelle práve vyvádza epidémia kiahní.” skonštatoval Dicekns nevzrušene a otočil stránku v novinách.

,,Potrebujeme stavať, potrebujeme napredovať s tou prekliatou železnicou!” White si nevšímal pobočníkov komentár a ďalej sa utápal len vo vlastnej frustracii. ,,Čas letí …a peniaze tečú …” dodal plačlivo a prstami si prehrabol pomaly rednúce vlasy.

,,No tak k nim pošlite niekoho na vyjednávanie.” navrhol Dicekns akoby objavil Ameriku.

,,A čo si myslíš, že som robil celé dopoludnie, idiot!?” White sa nedržal a šmaril pohárik po Dickensovi. Ten preletel tesne nad jeho hlavou a roztrieštil sa o stenu za ním, polepenú Whiteovými falošnými inžinierskými diplomami a plagátmi hlásajúcimi dokonalosť, invatívnosť a prínosnosť Great Westernu.

Mladší muž však nad tým ani brvou nepohol. Konečne zložil nohy zo stola, vybral cigaru z úst a vyfúkol dlhý prúžok dymu. Pokrútil hlavu. ,,Nie diplomatického vyjednávača. Špióna.” uškrnul sa.

,,Čo si ožratý??? Čo to trepeš???” rozčuľoval sa White.

Dicekns sa uchechtol. ,,Pošlite k červenokožcom zememerača. Nech sa s Apačmi naoko bratríčkuje, lov bizónov tam, fajka mieru sem… nech medzi nich prenikne, Ale nech pozoruje. Nech prezrie terén, pôdu, okolie, ako indiáni žijú, aký majú zbrojný arzenál, skrátka všetko, čo by mohlo byť užitočné, kedy sme nebodaj boli nútení… ako sa to… vykopať vojnovú sekeru.” uškrnul sa. Na to, že žil na Divokom Západe mal prekvapivo dobrý chrup, minimálne mal teda všetky zuby, čo z neho robilo buď mimoriadne pokojného človeka alebo mimoriadne dobrého bitkára.

White sa nad tým zamyslel. Skutočne by to nemusel byť najhorší nápad. A mladý Dicekns očividne nemá v hlave nasraté, ako väčšina chlapov, čo pre neho pracovali.  ,,A bude to fungovať?” predsa len zapochyboval.

,,Raz to už fungovalo. Pred niekoľkými rokmi k nim prišiel starec, beloch, prijali ho medzi seba a on sa stal “jedným z nich”.” prstami vo vzduchu naznačil ironické úvodzovky. ,,Od neho sa Apači naučili náš jazyk. Dodnes s nimi býva a učí ich zvykom belochov. Volajú ho Kleki-petra . Biely otec.”

,,Uhm-uhm…teda tak…” mrmlal White zamyslene. ,,Má to ale jeden háčik. Apači už všetkých mojich mužov poznajú zo stavby. Ani indiáni nie sú takí sprostí aby uverili, že sa teraz chceme s nimi nezištne spriateliť.”

Ale Dickens očividne myslel na všetko.  ,,Pošlite Maya. Je tu nový. Na západ prišiel len pred troma týždňami a do tábora pred troma dňami.” pochodil bradou k oknu.

White k nemu okamžite prešiel, ošúchal z neho najhrubšiu špinu, aby bolo cezeň aspoň vidieť von. Ihneď poznal, o kom Dicekns hovorí. Vonku bolo pomerne rušno, chlapi nosili materiál na koľajnice a debny s dynamitom, iní hral poker na prevrátenom prázdnom sude alebo len tak postávali a pofajčielvali…rovno nad debnami s pušným prachom. No pri jednom z rysovacích stolov sa skláňal, svetlovlasý, hladko oholený, asi 20-ročný mladík, niečo sústredene sledoval a prekresľoval v pracovných výkresoch. S nevôľou sa zamračil. ,,Ten? čo je zač?”

,,Volá sa Karl May.”

,,Nemec?” počudoval sa White.

,,Hm…” prikývol Dicekns. ,,Ale vie aj celkom slušne anglicky. Preto si tu hovorí Charlie. Ba pochytil už i niečo z tej opičej hatmatilky červenkožcov. A ani zememerač nie je najhorší…” referoval. ,,A starý šialený Sam Howkins mu dal prezývku Old Shatterhand, vraj sa vie dobre biť.” dodal.

,,Hovno ma je po tom ak si hovori…” zahundral White. ,,Vyzerá ako poctivka, plná ideálov čo je každú nedeľu poslušne v kostole. Nehodí sa na špinavú prácu.”

,,Ak ponúknete zaujímavú kompenzáciu…” Dicekns pokrčil plecami.

,,Nedá sa podplatiť.” oponoval White.

,,Peniazmi možno nie. Ale hanba je platidlo, na ktoré počúva každý…” 

,,Za čo už by sa len ten mohol hanbiť? Isto je čistý ako jarné ráno.”

,,Nikto, kto príde dobrovoľne na západ nie je bez viny.” Dicekns sa zle uškrnul a posunul k nemu nejaké papiere.

,,Čo je to?” White sa podozrievavo zamračil.

,,Mayova osobná korešpondencia.” znela odpoveď.

,,Ako si k tomu prišiel?”

,,Ako ste vy prišli k majetku 10 000 libier?” oplatil mu Dickens.

White neodpovedal a prebehol očami zopár riadkov. Následne ich prekvapene vytreštil. ,,Fuuuha…..” zapískal.

Dickens sa spokojne uškrnul.

*

,,Charlie! Charlie, Môj drahý Charlie! Môžem ťa volať Charlie, že?”

Mladý blondín prekvapene zažmurkal. ,,No ja-…”

,,Isteže môžem! Tu sme predsa všetci jedna veľká rodina, však áno…poď, poď posaď sa!” White Charlieho naoko milo a srdečne vítal ale za tými slovami bol cítiť slizký jed. 

,,Čo bolo také naliehave, že ste ma zavolali od práce?” Charlie sa nedôverčivo zamračil. Tá prehnaná familiárnosť mu bola okamžite podozrivá. Všetci si totiž šepkali, že William White je najslizkejší had na celom Západe.

Akonáhle White preskočil zdvorilostné frázy o počasí a otravnom hmyze, bez okolkov mu predostrel svoj plán aj s ním v hlavnej úlohe. 

,,Čože??? Ale veď tak riskujete vojnu!” zhrozil sa mladý inžinier.

,,Ale prosím ťa chlapče, na čo ty hneď nemyslíš! Aká tam vojna, je to len forma obchodu. Silnejší vyhráva…” White odľahčene pokrčil plecami. Naklonil sa k Charliemu bližšie, ruky spojil pred seba, lakťami sa oprel o stôl. ,,Pozri, nechcem to zadarmo samozrejme. Čo keby sme sa dohodli na 50 librách, hm?”

Charlie vytreštil oči. ,,Na rok?”

White zaklonil hlavu a srdečne sa rozosmial. ,,Synku, za koho má máš? 50 libier na mesiac. Okrem toho, nemôže to trvať celý rok. Do 6 mesiacov sa musí začať stavať.”

Charles zalapal po dychu. Toľký majetok! Keby len polovicu z toho posielal domov matke a sestre, mohli by mať aj oveľa viac, než len slušný život. To bolo všetko, čo si prial. To bolo pre neho najdôležitejšie. Zaopatriť rodinu dostatkom financií, aby sa mali dobre. Veď preto odišiel sem na Západ … aj pre niečo iné, ozval sa neodbytný hlások v jeho hlave. Ale to bolo teraz jedno. No nech by mu White ponúkol i raz toľko, predsa len by to bohatstvo bolo výmenou za utrpenie celého národa. Nie, to nemohol. Taký on predsa nebol… zavrtel hlavou. ,,Nie, to nemôžem.”

White akoby len na to čakal. Teraz prišiel čas na jeho triumf. Teatralne rozhodil rukami. ,,Nooo, Čo sa dá robiť…ibaže vieš, ak nám nebudeš ochotný pomôcť, k tvojej rodine sa môžu, samozrejme nedopatrením a vinou pošty, dostať isté kompromitujúce listy, ktoré by mohli byť interpretované veľmi veľmi nepriaznivo…” kým ešte hovoril, položil vedľa seba na stôl kôpku listov.

Charlie zbledol ako stena. Okamžite vedel, Čo sú to za listy. Ale to predsa nebolo možné. všetky stopy po sebe predsa dokonale zahladil. Nie všetky, očividne. 

,,Chcete ma vydierať???”

,,Ale nieeee, kdežeeee!” White dramaticky pokrútil hlavou. ,,Ibaže všetci robíme to čo musíme, aby sme prežili.” slizko sa usmial. 

V Charliem vzkypel hnev. Nie. Nikto nemal právo súdiť ho. Už vôbec nie tento tu, ktorý žil jedine z toho, čo nakradol. Lenže medzitým White, snáď aby ho ešte viac vyprovokoval a donútil ho tak spolupracovať, vzal jeden list a začal ho nahlas čítať. Charliemu sa až zatmilo pred očami. Všetko, pred čím tak starostlivo utekal ho dobehlo ešte aj tu, za morom.

Tresol päsťou po stole. ,,Dobre! Dobre urobím to!” naklonil sa bližšie k Whiteovi. ,,Ale jednu vec by ste mali vedieť. Pôjdem tam, budem klamať, kradnúť, možno dokonca vraždiť, keď na to príde. Mužov, ženy, dokonca malé deti, za tých 50 libier mesačne vám zabijem, koho budete chciet. Ale vedzte jedno. Vás by som s radosťou zabil aj zadarmo.” sykol na neho a odkráčal. Nezabudol za sebou silno tresnúť dverami. Lenže, čo by bol i desaťkrát silnejšie trieskal, nebolo mu to nič platné. Už súhlasil. Tak sa z neho stal zradca. Vzdychol. Prišiel k vodovodnej pumpe a natiahol trochu vody do vedra. V ňom si potom oplachol tvár i hlavu, aby si ju trochu schladil. Nuž čo, urobí to pre rodinu. Usúdil nakoniec, aby aspoň trochu učičikal rozburene svedomie. Zbalil si teda niekoľko najnutnejších vecí a pobral sa k indiánom.

Chapter Text

Osada vyzerala byť opustená, keď ta Charlie neskoro popoludní prišiel. Chvíľu si myslel, takmer dúfal, že Apači jednoducho odtiahli, presunuli tábor, či niečo podobné. Ooooh aká škoda, bude sa musieť vrátiť s prázdnou. Lenže rozložené stany a dymiace ohniská svedčili o tom, že to nie je neobývaná oblasť. 

Len čo spravil niekoľko krokov medzi stanmi, odrazu na neho mierilo okolo 30 šípov a oštepov. A celé to netrvalo viac, než jedno žmurknutie oka.

Charliemu ruky automaticky vystrelili nad hlavu. ,,Hou, hou, hou! Prichádzam v mieri!” prehovoril veľmi veľmi lámanou apačtinou. 

,,Ďalšia bledá tvár! Už mám tých vašich darov a sľubov plné zuby! Pôda patrí Apačom!” Inču-čuna už naťahoval šíp do vlastného luku.

,,Nie, ja nie som od železničiarov! Ja som len… ja…” Charlie sa snažil nájsť správne slová. Či aspoň nejaké slová. Už tak mu to šlo dosť ťažko, a tu ho navyše zaujal pohyb za náčelníkovým chrbtom. Spoza náčelníka vystúpil muž. Vlastne takmer ešte chlapec. Nemohol mať viac ako 18 rokov. Mal hladkú pleť, výrazné črty tváre a veľké tmavé oči, ktorými si ho zvedavo no i ostražito prezeral. 

Ešte bol u Indiánov len 2 minúty, no nič z toho mála, čo o nich vedel, čo sa o nich rozprávalo, nebola pravda. Všetci vraveli, že divosi sú odporní a škaredí, no on sa pri tom díval do tých najkrajších čiernych očí, aké kedy videl. Ani si neuvedomil, kedy začal ruky spúšťať späť pozdĺž tela. 

,,Nehýb sa bledá tvár!” okríkol ho náčelník a ešte viac napol tetivu. 

Charlie sa strhol a vrátil sa opäť do reality. Ruky zas poslušne vystrel. ,,J-ja…. Vo-volajú ma Old Shatterhand. Prišiel…prišiel som sa učiť vášmu spôsobu života. Chcem žiť ako vy.” vykotal. Kupodivu mu to neznelo ako najväčšia lož na svete.

Medzi Indiánmi to vzrušenie zašumelo. 

Inču-čuna zložil zbraň a podľa jeho príkladu nasledovali i ostatní. ,,Uvidíme…” zahundral. ,,Kleki-petra!” zvolal.

Spomedzi Indiánov vystúpil muž. Postarší, ale napriek tomu stále urastený a vzpriamený. Bol síce oblečený po indiánsky, ale nedalo sa pochybovať, že je to beloch. 

,,Ty poznáš bledé tváre, povedz mi teda, čo sídli v srdci tohoto mladého bojovníka. Pretože nie všetko je len o zabití sivého medveďa.” čím narážal na Old Shatterhandov náhrdelník z medvedích zubov. 

Heh... Vtipná príhoda. Pomyslel si. Rád vám ju raz porozprávam. 

Muž, zvaný Biely otec prešiel pomalým, rozvážnym krokom k Old Shatterhandovi, jeho sivé oči ho prepaľovali a on mal pocit, že mu starec vidí až do duše. Až do srdca. Cítil ako mu po čele steká kvapôčka potu, no neodvážil sa pohnúť, aby si ju utrel.

Teraz všetko odhalí. Pomyslel si, nebolo to tušenie ani panika. Charlie si bol v tej chvíli istý, že Kleki-petra vie, prečo tam skutočne prišiel. 

Muž zdvihol ruku a položil mu ju na hruď, tam kde je srdce. Old Shatterhand si dobre uvedomoval, že to jeho bije ako splašenému koňovi. Nasucho preglgol. 

Kleki-petra prižmúril oči. Ticho a napätie sa prehlbovalo.

Isto zomrie. Tu v cudzej zemi, nepochybne v obrovských bolestiach.

,,V srdci tohto muža nie je podlosť ani klam. Iba zmätok. Prijmi ho, náčelník.” povedal. Ani od neho neodtrhol zrak.

Old Shatterhand si s úľavou vydýchol. Ani si neuvedomil, že doteraz zadržiaval dych. 

Inču-čuna mocným hlasom zopakoval vo svojej reči, čo povedal Biely otec. Nasledoval hlasný prejav radosti od ostatných a všetci sa zhrkli okolo Charlieho, tľapkali ho po chrbte a pleciach. Vrelé privítanie vskutku. Pomyslel si Old Shatterhand tragikomicky.

,,Poď Old Shatterhand! Vojdi do nášho stanu, bud našim hosťom a vyfajčí s nami fajku mieru!”

Náčelníkov stan bol väčší, než všetky ostatné v osade. Bol naplnený rôznymi tkanými kobercami so zložitými vzormi, na stenách boli zavesené rôzne ozdoby a amulety, ktoré Old Shatterhand nevedel ani pomenovať, No všetky boli také zložité a prepracované. Nemali byť náhodou Indiáni primitívny národ? No nikde si nevšimol, že by ležali kosti či lebky ich nepriateľov, ani tu nevyseli skalpy zajatcov ako trofeje. Ďalšie výmysly bielych ľudí, ktorý sa len boja neznámeho a tak všetko neuveriteľne zveličujú.

Do stredu stanu sa posadil náčelník. Hneď po jeho pravej ruke sa posadil ten mladý Indián s očami hlbokými ako bezhviezdne nebo. Old Shatterhand si až teraz, keď si mohol oboch bližšie prehliadnuť, všimol, že majú niekoľko spoločných čŕt. Mohlo by ísť o otca a syna? Panebože, zahľadel sa snáď do náčelníkovho syna?? 

Už by si si mohol vybrať konečne aj seberovnejšieho. Zas ten neodbytný hlasok. Tak dosť! Do nikoho sa predsa nezahľadel, nikoho si nevybral. A vôbec! Je tu predsa pracovne. Hh…pracovne…

Vedľa mladého Apača sa posadil Kleki-petra a pokynul Old Shatterhandovi aby sa posadil vedľa neho. Príliš sa mu to nevidelo. Netúžil mať svoje najpohodlnejšie plátené nohavice zmazané od zeme a trávy. Veľa si toho so sebou na prezenčenie nevzal. 

Keď Kleki-petra videl jeho váhanie, prevrátil nad ním očami a prestrel mu koberec. Posadil sa teda.

Po náčelníkovej ľavici sa posadilo dievča. Pre výrazné obradné pomaľovanie na jej tvári nedokázal rozoznať ani jej črty, vedel určiť iba to, že je mladá. Podľa toho “líčenia”, šiat i rôznorodých ozdôb usúdil, že by mohla byť šamanka. Zvláštne, pomyslel si. Myslel, že aj Indiáni žijú v spoločnosti ovládanej mužmi. Vedľa šamanky sa posadila ešte stará zvráskavená žena. Bola príliš stará, aby mohla byť dievčaťu matkou, takže ju odhadol na jej babičku. S toľkých nových informácií a dohadov sa mu zakrútila hlava. Mal na jazyku asi tak tisíc otázok, ale musel všetky potlačiť. Bol aspoň vďačný, keď sa Kleki-petra sám prichytil vysvetľovať mu obrad s fajkou mieru.

,,Fajku mieru dala indiánom Biela bizonia žena. Tá fajka predstavuje celý svet. Pozri, sú na nej 4 stužky, tie predstavujú 4 svetové strany. Čierna, tá predstavuje západ, odkiaľ prichádzajú hromové bytosti, čo nosia dážď, blesky a búrku. Zároveň predstavuje jeseň.

Biela stužka predstavuje sever. Odtiaľ prichádza veľký biely očistný vietor a prináša zimu.

Červená stužka zas predstavuje východ. Z východu pramení svetlo a odtiaľ sa vynárajú zorničky, ktoré prinášajú mužom múdrosť. Tiež zastupuje jar.

Na ostatok, žltá stužka predstavuje teplý juh, od ktorého prichádza leto a to dáva všetkému životodarnú silu.

Keď indián s niekým fajčí fakju, pripomína si dôležitosť všetkého čo je na svete, a najmä dôležitosť mieru a vlastného pokoja…”

Inču-čuna prikyvol. ,,Tvoje slová sú múdre, ako vždy, Kleki-petra. Po dobu, čo bude Old Shatterhand užívať našu pohostinnosť, budeš jeho učiteľom a budeš ho učiť všetko, čo vie červený muž, lebo teraz to už vie aj ty.”

Kleki-petra však vážne pokrútil hlavou. ,,Nieee, kdeže! Old Shatterhand je mladý, bujarý ako nevycválaný mustang. Kdeže by moje staré kosti za ním vládali. Tvoj syn, Vinnetou! Ten ho všetkému naučí. I tak si musí privykať na spolužitie s bledými tvárami.” stisol mladému Indiánovi plece.

,,Ale ja-...” Old Shatterhand otvoril ústa aby protestoval, no druhá ruka Bieleho otca pristála i na jeho pleci a stisla s takou dôraznosťou, že nezniesla odpor. 

,,Vinnetou! Príjmeš Old Shatterhanda za svojho brata a budeš ho učiť životu Apačov!” prehovoril opäť Inču-čuna. 

Oslovený okamžite hrdo vystrel chrbát. ,,Bude tak, ako si želáš otče!” hlas mal pevný a kupodivu hlboký. Následne pootočil hlavu k Old Shatterhand a venoval mu zvedavý i keď stále trochu nedôverčivý pohľad.

Shatterhand premýšľal, prečo Kleki-petra vybral za učiteľa práve náčelníkovho syna. Určite to nebolo pre jeho mladé kosti. Vytušil snáď akým hlbokým dojmom na neho mladý Indián zapôsobil? Až teraz si uvedomil, že možno ešte k nikomu necítil to, čo k Vinnetouovi.

Potriasol hlavou. Ale kdeže! Nič necítil. Už niekoľkýkrat v ten deň si musel opakovať, že je tu pracovne. 

Bol to pre neho náročný deň a bol rád, keď slnko už konečne zapadlo. Na večeru zjedol iba kúsok pečeného mäsa a ovocie, príliš mu do jedenia nebolo. Potom zišiel k rieke, kde sa aspoň zbežne oplachol. Nebola to síce plechová vaňa s ohriatou vodou, na akú bol zvyknutý, no povedal si, že je to lepšie ako nič. V rieke si vypral i spotenú košeľu. Ak bude mať šťastie, do rána mu uschne. Obliekol sa do náhradných šiat a vrátil sa späť k táboru. 

Jeho nádeje sa suchú košeľu sa však rýchlo rozplynuly, lebo v diaľke začul hrmenie. Nemal by byť prekvapený. Po niekoľkých dňoch intenzívnych horúčav mal búrku z tepla viac než očakávať. Mohol sa len modliť, aby neprišla prietrž mračien. Netúžil hneď v prvú noc po vytopenom stane. 

Osada už celkom stíchla a všetci sa očividne uložili na spánok. Old Shatterhand však našiel Vinnetoua sedieť pred stanom, o ktorom mu povedali, že v ňom bude spávať. Keď Vinnetou zaregistroval jeho prítomnosť, bez slova vstal a vošiel do stanu. Old Shatterhand zaváhal. Tento “príbytok” bol zariadení ešte jednoduchšie, než náčelníkov. Vlastne tam okrem pár kobercov na zemi a jedinej ozdoby na stene, ktorá už Old Shatterhanda zaujala po druhý raz v ten večer, tam nebolo nič. 

Vinnetou sa jednoducho natiahol na zem a zdalo sa, že je pripravený okamžite zaspať. 

,,A kde teda budem spať ja?” Old Shatterhand ešte stále váhavo prešľapoval pred vchodom do stanu. 

Vinnetou sa len posunul a potľapkal zem vedľa seba. 

No spánombohom… Old Shatterhand sa v duchu prežehnal, hoci nijak extra v Boha neveril. To má byť nejaký žart? Chyták alebo čo? Letmo sa poobzeral, či ich niekto nepozoruje a dobre sa na nich nezabáva.

Vinnetou pootvoril jedno oko a pozrel na neho. ,,Teraz sme bratia. Čo je na tom čudné, ak budeme zdieľať jeden stan?”

,,Bratia… iste…” precedil Shatterhand cez zaťaté zuby. Nejak sa poskladal do stanu a starostlivo sa snažil, aby bol od Vinnetoua tak ďaleko, ako to len šlo. Ale na spánok nemal ani pomyslenia. Stočil pohľad k ozdobe, ktorá mu teraz vysela priamo nad hlavou. Kostený kruh vyplnený nitkami, korálkami a pierkami. 

,,Čo je to?” opýtal sa. Mladý Apač pootočil hlavu rovnakým smerom. ,,To je lapač snov .” odpovedal tlmene. ,,Keď v noci spíš prichádzajú k tebe do stanu sny dobré i zlé. Príjemné i také, z ktorých sa budíš vystrašený. Zlé sny sú však hlúpe, zachytia sa v sieti a nepreniknú k tebe, zatiaľ čo tie dobré sa ľahko prešmyknú cez medzery a vojdú ti do mysle.”

Pôsobivý mýtus…

No nech sa Old Shatterhand snažil ako chcel, zaspať nemohol. Neustále sa prehadzoval a mrvil, každý pohyb sprevádzal nespokojný vzdychol či ston.

,,Prestaň už vzdychať ako stará squaw na márach.” napomenul ho Vinnetou.

,,Nemôžem si nájsť miesto…” ospravedlňoval sa Old Shatterhand. ,,Neustále ma do chrbta tlačia nejaké kamienky…prečo vlastne žijete v týchto stanoch a nepostavíte si aspoň nejaké jednoduché domy? Kamenia je tu dosť, mohli by ste…”

,,Biely ľudia stávajú domy ako kamenné klietky. Múr bráni slnečnému svetlu a čerstvému vzduchu a drží sa v ňom choroba. A Indiánov stan je vždy čistý. V zime hreje a v lete poskytuje chládok. Indiáni a zvieratá vedia lepšie ako majú žiť, než biely ľudia.” prerušil ho Vinnetou.

Old Shatterhand rozmýšľal nad argumentom, ktorý by proti nemu použil, keď začul neomylné klopkanie dažďa na plášť stanu. Zažmuril oči a čakal, ktorá časť tela mu premokne ako prvá. Avšak aj keď dážď vytrvalo bubnoval na stan, všade ostávalo sucho. ,,Ako to, že nepremoká?” čudoval sa.

Vinnetou už trochu podráždene zafunel. ,,Je natretý sadlom z divej kačice. Voda po ňom steká ako po riečnom lopuchu. A teraz už spi, Old Shatterhand! Časom sa dozvieš odpovede na všetky tvoje detinské otázky…”

Pozoruhodné… bola Shatterhandova posledná myšlienka pred tým, než ho dážď konečne ukolísal k spánku .

Chapter Text

Hoci sa Old Shatterhand budil vždy už na úsvite, Vinnetoua v stane nikdy nenašiel. Nevedel, kam chodí, ale nevyzvedal. Aspoň v tie chvíle mal čas na “prácu”. 

Medzi Apačmi, ktorí poznali len deň a noc rýchlo stratil pojem o čase, no podľa toho, aké bolo v to ráno ticho a neozýval sa ani zvyčajný vzdialený pracovný ruch zo železničného staveniska, usudzoval, že je nedeľa. Sedel na jednuduchej rozkladacej stoličke a zapisoval do zápisníka všetko, čo by mohlo byť pre Whitea užitočné. nerobil to rád. Hnusil sa sám sebe. No neustále sa snažil utešovať tým, že to robí pre rodinu.

Zdvihol hlavu a zahľadel sa kdesi za horizont na trávnaté pláne a vzdialené hory, za ktorými matne tušil brehy prístavu. Dovolil si nachvíľu pomyslieť na rodinu. Ktovie, ako sa má jeho sestra Christine. Možno sa už aj vydala. Snáď svojím odchodom nenarobil až taký rozruch, aby to poškodilo povesť ich rodiny. A jeho matka… trpko sa pousmial. Isto všetkým kamarátkam v Spolku kresťanských žien narozprávala, aký je jej jediný synáčik úspešný zememerač a zavolali ho stavať železnicu až na Divoký Západ. Nikto vedel, že vlastne len ušiel pred tým, kým bol. U nich doma tomu hovorili sodomita alebo tomu radšej nehovorili nijak. Hoci mal pocit, že Christine to vedela. Isteže….Christine vždy vedela…

Bol taký zahĺbený do vlastných myšlienok a horkosladkých spomienok, že si zakrádajúceho sa Indiána vôbec nevšimol. No bolo dosť možné, že by si ho nevšimol, ani keby bol plne sústredený. Vinnetou mal totiž krok ľahký ako divoká mačka a tieto prérie boli jeho domovom, takže vedel presne kde položiť nohu, aby nevydal žiadny zvuk. 

Skočil na Old Shatterhanda odzadu, ľahko ho prevalil na chrbát tak, že ruky mu ostali za chrbtom. Následne si na neho obkročmo sadol a uväznil pod sebou tak, že si vlastne Old Shatterhand ležal na vlastných rukách. Vinnetou mu naoko priložil nôž ku krku. ,,Bledá tvár je mŕtva.” samoľúbo sa uškŕňal. 

Old Shatterhand mal odrazu sucho v krku. Ako sa nad ním Apač skláňal, jeho dlhé vlasy sa takmer dotýkali jeho tváre. Z rozprávania počul, že divosi sa neumývajú a preto neskutočne páchnu, ale to si Old Shatterhand nikdy nevšimol. Vinnetou voňal opracovanou kožou, rozkvitnutou lúkou a prériiným vetrom. 

,,Oh, útočiť na neozbrojeného, veľmi duchaplné. A to si hovoríš bojovník?” uškrnul sa späť, hoci sa mu myšlienky triedlil len veľmi ťažko, keď bol Vinnetou pri ňom tak blízko. 

Urážka zrejme zapôsobila, pretože Vinnetou okamžite vstal a nôž zastrčil do pošvy na opasku. ,,Vinnetou chcel len vyskúšať Old Shatterhandove inštinkty, ktoré sú, ako zistil, stále veľmi úbohé.” 

Inžinier mu na to nepovedal nič, iba pokrútil hlavou a pozviechal sa na nohy. Oprášil si z nohavíc suchú trávu a zápisník, ktorý mu pri “útoku” vypadol, rýchlo strčil do náprsného vrecka svojej košele. Opäť sa posadil na stoličku aby si lepšie očistil nohavice. 

Vinnetou sa posadil so skríženými nohami na zem a zvedavo si ho prezeral. ,,Čo je to?” ukázal na stoličku a naklonil hlavu na stranu, ako vždy, keď skúmal niečo nové. Old Shatterhand tento jeho pohyb miloval. Ale houby!! Nič nemiloval! Proste mu to prišlo zaujímavé, lebo vtedy pripomínal také zvedavé šteniatko. Vynadal si Shatterhand v duchu. Práca, Charlie! Práca, preto si tu.

,,No…stolička.” odpovedal s pokrčením pliec. ,,Aby som nemusel sedieť na zemi.”

Vinnetou podvihol obočie. Potom sa uchechtol a potriasol hlavou. ,,Nie nie! Old Shatterhand to robí zle. Poď sem!” rázne ťapol zem pred sebou.

,,Vďaka, ale tu mi to úplne vyhovuje.” odpovedal vyhýbavo.

Vinnetou sa uškrnul. ,,Old Shatterhand sa bojí trochy suchej trávy a prachu?” podvihol jedno obočie.

No Indiánov úsmev bol nákazlivý a tak Old Shatterhand len prevrátil oči a skĺzol sa k nemu na zem. Posadil sa oproti Vinnetouovi.

Ten nespokojne tľoskol jazykom. ,,Nemusíš byť tak ďaleko, Vinnetou ťa neuhryzne.” a prisunul sa k nemu bližšie, až sa dotýkali kolenami. Old Shatterhand sa nutne potreboval napiť a schladiť hlavu. Nepochyboval, že mu po krku začína vystupovať červeň, výraznejšia než indiánske vojnové pomaľovanie.

,,Zavri oči.” prikázal Vinnetou.

Old Shatterhand na neho nechápavo pozrel.

,,No zavri oči.” pobádal ho so širokým úsmevom Indián.

Old Shatterhand zaregistroval že má prekvapivo pekné, biele zuby. Žiadne prehnité diery ako to rozprávali ľudia. Podvedome mu napadlo, či biely ľudia vlastne vedia vôbec niečo o indiánoch. no radšej skutočne zavrel oči, aby sa mu myšlienky nerozbehli neželaným smerom, alebo aby si Vinnetou náhodou nevšimol, ako mu zíza na pery. 

Vinnetou tiež zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Jeho tichý hlas sa miešal s jemným vánkom. ,,Skutočný človek prírody miluje zem a všetko, čo k nej patrí. Miluje jej nahotu, preto nepoužíva nič, čo by ho od nej odlúčilo. Miluje sedávať alebo líhať na nej, pretože má pocit, že je tak blízko jej materskej sily. Všetko je na zemi. Stany máme postavené na zemi, naše posvätné oltáre sú zo zeme, všetky zvieratá majú svoje nory v zemi, ešte i vtáky, ktoré lietajú pod oblohou nájdu svoje útočisko na zemi. Všetko je priťahované k zemi mocou veľkej Matky…”

Old Shatterhand mal na jazyku poznámku, že tá veľká moc sa jednoducho volá gravitácia, ale veľmi ju rýchlo zahnal. Z nejakého dôvodu nechcel rušiť tento okamih. Vinnetouov hlas ho zvláštnym spôsobom omamoval.

,,Zo zeme všetko vychádza a zem je miesto, kde všetko, čo kedy žilo, napokon spočinie.” pokračoval Vinnetou. ,,Pôda je miesto, kde nájdeš očistenie, posilnenie i liečenie. Ak chceš uvažovať, hlbšie preciťovať, prenikať do tajomstiev života len sa posaď na zem a Ona ti prezradí všetky svoje tajomstvá…” 

Vinnetouov hlas zanikol v silnejúcom vetre. Old Shatterhand unesený múdrymi slovami a príjemným hlbokým hlasom, by bol prisahal, že v tom vetre počuje ženský šepot, hoci slovám nerozumel. Cítil ako sa okolo neho vlní tráva, akoby sa ho neviditeľné prsty snažili dosiahnuť. Cítil, ako na neho páli slnko, akoby ho celého presvecovalo, akoby ho pállio až v srdci. Ten moment trval len sekundu, len jeden úder srdca, no Charlie si bol v ten moment istý, že ešte nikdy nevnímal prírodu tak intenzívne, ako práve vtedy. Vedel, či je to tým tichom, okolitým pokojom, sviežim vzduchom či skutočne nejakou magickou silou Matky Prírody, no odrazu cítil taký pokoj, ako už snáď niekoľko mesiacov nie. Otvoril oči, lebo chcel ten nevšedný zážitok s niekým zdieľať, no keď oproti sebe zbadal nehybne sedieť mladého Apača, celkom pohrúženého do neviditeľnej sily prírody, neodvažoval sa narúšať jeho pokoj. Sedel tak pokojne, tak ticho, nehybne ako strom. A predsa v tom nebolo nič kŕčovité ani neprirodzené. Vietor mu zavial pár prameňov havraních vlasov do tváre, no nevyzeralo, že by mu to vadilo. A Old Shatterhand tak veľmi túžil natiahnuť ruku a odhrnúť mu ich. Tak veľmi túžil dotknúť sa tej hladkej pleti, tých hodvábnych vlasov…

Vinnetou sa strhol a uprel zrak na horizont. Zamyslene sa zamračil, neomylný znak toho, že niečo začul a snaží sa prísť na to, či to pre neho predstavuje nebezpečenstvo. ,,Vinnetou počuje z diaľky prichádzať búrku.” šepol.

Old Shatterhand tiež naklonil ucho tým smerom, no nezachytil hrmenie búrky ale…zvuk zvonov. Pousmial sa. ,,To nie je búrka, ale zvony zo santaféskeho kostola.” ozrejmil mu.

,,Kostola?” Vinnetou opäť zvedavo naklonil hlavu na stranu.

,,Hm…miesto kde sa bieli ľudia schádzajú aby sa modlili k svojmu Bohu. Dnes je nedeľa.” dodal.

,,Ne-de-ľa?” slabikoval Vinnetou nechápavo. 

,,Um…siedmy deň…” snažil sa o vysvetlenie Old Shatterhand, no na tvári Apača videl, že ho iba viac zmiatol. ,,Eh…no… vy Indiáni mate jeden ročný cyklus, rozdelený na štyri ročné obdobia.”

,,Tak je.” prisvedčil Vinnetou s dôrazným prikývnutím. 

,,Nuž…my máme jeden ročný cyklus rozdelený na 12 mesiacov. Každý mesiac rozdelený na 4 týždne a každý týždeň rozdelený na 7 dní. Takže máme 12 mesiacov, 52 týždňov a 365 dní.” vysvetlil a jemu samému to zrazu pripadalo zbytočne zložité. ,,366, keď je priestupný rok…” dodal. ,,No a podľa Bib-...ehh…no podľa jedného príbehu, Boh stvoril svet za šesť dní a siedmy odpočíval. A tak ľudia šesť dní pracujú a siedmy odpočívajú, modlia sa.” snažil sa mu to vysvetliť tak, aby aspoň trochu porozumel.

Vinnetou frustrovane vzdychol. ,,Vinnetou nikdy nepochopí zmýšľanie bielych ľudí.” zamrmlal.

,,Ako to?”

Vinnetou sa na neho dlho zadíval, tými svojimi tmavými očami, hlbokými ako čierna noc. Old Shatterhand mal pocit, že keby sa do nich díval dosť dlho, mohol by v nich odhaliť všetky tajomstvá vesmíru. Dlho ho tým pohľadom prepaľoval, akoby rozmýšľal, či ho zasvätiť do ďalších tajov indiánskeho života. Potom sa ale očividne rozhodol, lebo vyskočil a schmatol ho za zápästie, aby ho vytiahol na nohy a ťahal kamsi za sebou dolu úbočím. 

Old Shatterhanda ten dotyk prekvapil, ale vôbec nie nepríjemne. Naopak, Vinnetouova ruka bola mäkká a príjemne teplá a on sa mu poddal.

Zastali na brehu širokého modro-zeleného jazera. V diaľke hučal vodopád, ktorý vytváral na hladine bielu penu, na brehu sa vo vánku ohýbalo žlté záružlie ktoré dopĺňalo tyrkysovú vodu. ,,Pozri…” Vinnetou urobil gesto rukou, akoby chcel obsiahnuť všetku tú okolitú nádheru. ,,Jedinou povinnosťou v živote Indiána je modlitba. Každodenné uznávanie Neviditeľného a Večného. Denná modlitba je dôležitejšia ako každodenné jedlo. Každý Apač, keď sa zobudí, obuje si mokasíny a zíde k brehu rieky, tam si niekoľkokrát omyje tvár, stojí vzpriamene pred čoraz jasnejším svitaním, s tvárou upretou k slnku, ktoré tancuje na horizonte a obetuje svoju modlitbu. A kedykoľvek počas dňa, keď uvidí výjav nesmiernej krásy - čierne búrkové mračno s dúhou, biely vodopád v srdci zelenej rokliny, rozľahlú prériu sfarbenú krvavým súmrakom - zastaví sa na chvíľu k modlitbe. Nepociťujeme potrebu zasvätiť jeden deň osobitne. Pre nás sú všetky dni Božie. Predsa, ak Veľký Duch dal človeku siedmy deň, tých zvyšných šesť si vari len človek nezaobstaral sám…” dodal s mierne pobaveným úsmevom. ,,Prečo by som teda nemohol každý deň pracovať i odpočívať…?”

Old Shatterhand načúval jeho slovám s pootvorenými ústami ústami. Žasol nad jeho múdrosťou a zrazu pocítil neodolateľnú túžbu pobozkať ho. Pomaličky sa k nemu naklonil bližšie. No mladý Apač, alebo vycítil k čomu sa biely muž odhodláva, alebo ho skrátka pochytila priam až detská túžba po zábave, schmatol Old Shatterhanda za rameno a šmaril ho do studenej vody, len to tak špľachlo. Charlie zalapal po dychu keď sa vynoril, vytieral si vodu z očí a otriasal hlavou ako mokrý pes. Vinnetou na brehu sa až za brucho chytal, čo ho tak premáhal smiech. No Old Shatterhand mu nechcel ostať nič dlžný a tak ho v nestráženej chvíli stiahol za členok a vo vode skončil i mladý Apač. Obaja sa potom smiali a špliechali na seba osviežujúcu vodu. Tu, na brehu jazera neboli beloch a Indián. tu sa ich svety až tak nelíšili. Tu vlastne na ničom nezáležalo. Tu nezáležalo na železnici, na zničených poznámkach, na tajomstvách. Tu existovali len dvaja priatelia. Dvaja blízky ľudia. A jeden nádherný šťastný pocit.  

Chapter Text

O niekoľko dní sa však Old Shatterhand musel vrátiť do reality. Už bol u Apačov dosť dlho a zatiaľ Whiteovi neodovzdal ani čiarku. Poznámky, ktoré doteraz zhromaždil sa takmer všetky zničili pri neočakávanom kúpeli v jazere. Musel teda začať odznova. Aj v to ráno sedel v stane, ktorý zdieľal s náčelníkovým synom a snažil sa zachrániť premočené a rozmazané stránky, keď sa vo vchode do stanu objavil Vinnetou. 

,,Je Old Shatterhand azda chorý?” opýtal sa s náznakom znepokojenia.

,,Umm…nie, cítim sa celkom fajn.” odpovedal Old Shatterhand, nevediac, kam tým Vinnetou mieri.

,,Prečo teda sedí v stane keď je vonku slnko a čerstvý vzduch?”

Isteže…Indiáni v stanoch len prespávali alebo sa skrývali pred dažďom či zimou, alebo sa liečili z choroby. Preto, keď Vinnetou nenašiel svojho brata vonku, mal obavy o jeho zdravie.

,,No…ja som len…” začal Old Shatterhand vyhýbavo, ale Vinnetou nad tým len mávol rukou.

,,Poď!” schmatol ho za ruku. Od istej chvíle mu nikdy nepovedal kam idú alebo čo budú robiť, skrátka ho len chytil za ruku a odviedol ho. A Charlie sa tomu nebránil.

Zašli až za tábor a prechádzali okolo lúky rozkvitnutej poľnými kvetmi. Charlie sa musel zastaviť, lebo čosi ho zaujalo. Nechtiac sa mu tak vyšmykla dlaň z tej Vinnetouovej. Teplý dotyk mu okamžite začal chýbať, ale zvedavosť bola silnejšia.

,,Čo môjho brata tak zaujalo?” opýtal sa Vinnetou, keď si všimol, že Old Shatterhand zaostal. 

,,Čo to robia?” odpovedal mu otázkou. Po lúke totiž nesúrodo behalo niekoľko Apačov. Nezbierali byliny, ani tu nemohli nič loviť, no i tak to vyzeralo, akoby niečo naháňali.

,,Chytajú motýle.” odpovedal Vinnetou, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec. Pre neho to, samozrejme, žiadne prekvapenie nebolo, no Old Shatterhand skepticky podvihol obočie.

,,Motýle?” iste, aj on rád chytal motýle. Keď mal asi tak desať rokov…

,,Každý má vo svojom srdci želanie, ktoré túži aby sa mu vyplnilo. Nuž keď chytí motýľa, zašepká svoje najtajnejšie želania do jeho krídel. Keďže motýľ nevydáva žiadny zvuk, nemôže želanie prezradiť nikomu, iba Veľkému Duchu, ktorý počuje aj bez slov. Z vďaky za to, že človek pustil motýľa späť na slobodu, môže si byť istý, že sa mu želanie vyplní.” vysvetlil mu Apač.

Charliemu to v prvý moment prišlo vtipné, no niečo vo Vinnetouovom hlase ho donútilo nevysmiať ho. Vinnetou o tom rozprával tak, akoby tomu skutočne veril. Ale ostatne, prečo nie? Keď niekto veril tomu, že mu želanie môže splniť padajúca hviezda, prečo by nemohlo byť na krídlach motýľa vynesené až k Najvyššiemu? Čupol si a priložil prst k steblu trávy, na ktorom balansoval čierno belasý motýľ. Kupodivu mu motýľ ľahko vyliezol na prst a zľahka mávajúc krídlami, predvádzal svoje zvláštne sfarbenie. ,,Papilio Polymnestor Parinda…” zamrmlal si pre seba s úsmevom, spomínajúc na nečakaného priateľa Castlepoola, ktorého stretol pri svojich prvých pochôdzkach Divokým Západom a ktorému by sa tento druh isto hodil do zbierky. Potom vystrel prst smerom k Vinnetouovi aby si motýľa vzal. ten na neho prekvapene pozrel. Bolo snáď prvýkrát, čo videl mladého Indiána niečím zaskočeného. Usmial sa a prikývol.

Vinnetou váhavo úsmev opätoval a otvoril dlaň. Motýľ prešiel do nej. Vinnetou dlaň privrel a niečo zašepkal, čomu Old Shatterhand nerozumel. Potom Vinnetou dlaň znovu otvoril a motýľ sa vzniesol do vzduchu. Obaja za ním chvíľu mlčky dívali, kým nezmizol v slnečných lúčoch, snáď naozaj až kdesi pri Manitouovi. 

,,Čo si si želal?” vyzvedal Old Shatterhand.

Vinnetou sa len záhadne usmial. ,,Bledá tvár nič nepochopila. Keby Vinnetou svoje želanie prezradil, nikdy by sa u nesplnilo.” a pokračoval zas smerom k lesu, kde mali pôvodne namierené.

***

Les bol tichý a hlboký, poskytoval príjemný chládok oproti únavnému sparnu mimo neho.

,,Čo tu budeme robiť?” Old Shatterhand nemohol viac zniesť vlastnú zvedavosť.

,,Stopovať.” odvetil Vinnetou jednoducho.

,,Myslel som, že to som sa už naučil.” uškrnul sa. Na tie hodiny a hodiny túlania sa po lese a hľadania stôp, ktoré Vinnetou sa sebou náročky nechával, kým sa mu skrýval, na tie nikdy nezabudne.

,,Old Shatterhand vie, ako sa dívať, ale čo ak bude musieť stopovať i vtedy, keď to očividné pred ním zakryje noc?” s tými slovami spoza opaska vytiahol kus čiernej látky. 

Charlie útrpne vzdychol. ,,Ak mi Vinnetou bude dávať takéto ťažké úlohy, nevrátime sa ani nevrátime sa do tábora ani na ďalší deň.”

,,Ak bude Old Shatterhand hundrať ako stará squaw, nikdy sa nenaučí žiť ako Apač.” oplatil mu.

Nakoniec, po prísľube, že sa Vinnetou neschová nikde ďaleko, Old Shatterhand si dal zaviazať oči a čakal, aby mu dal náskok. Old Shatterhand zatiaľ rozmýšľal, ktoré zmysly a ako by mohol použiť sa vystopovanie Indiána. Určite sluch. Ani Vinnetou nemôže chodiť večne nečujne. Hmat? Nahmatať stopy v tme by mohlo byť náročné a navyše by ich mohol zničiť. Čuch? Dokázal by Vinnetoua nájsť podľa jeho vône? Odrazu však ako na povel tú vôňu zacítil presne pred sebou. Blízko. Celkom blízko. Príliš blízko. Cítil, že sa mu niečo obtrelo o pery. Niečo jemné, mäkké. Iné pery. Slabo. Váhavo. Ako dotyk motýlích krídel. 

Nie…to nemôže byť…

Skôr než si stihol uvedomiť čo sa deje, dotyk i vôňa boli preč. Vedel, že je sám. Síce nevidel ani nepočul Vinnetoua odchádzať, ale vycítil jeho neprítomnosť. Ruky sa mu roztriasli, kolená podlomili. Kmeň najbližšieho stromu musel využiť ako podperu. Chvíľu si myslel, že sa mu to len zazdalo, že si to iba predstavoval. No ani on nemal takú bujnú fantáziu aby ho obyčajná predstava tak rozrušila. 

No tak Charlie spamätaj sa, sústreď sa! Kázal si. Párkrát sa zhlboka nadýchol a opäť sa postavil na vlastné nohy. Započúval sa. Najprv nezachytil nič nezvyčajné, okrem zvyčajného šumenia stromov. No potom… výrazný šuchot lístia. A rovno nad jeho hlavou…pískanie. Old Shatterhand sa spokojne usmial. Takto pískajú mláďatá stehlíka. A nakoľko nepočul šuchot vtáčích krídel, nemohlo ich vystrašiť nič iné než… Šikovné. Strhol si látku z očí a pozrel do koruny ihličnatého stromu rovno nad sebou. Ako predpokladal Vinnetou pri snahe skryť sa na strome, rovno nad jeho hlavou, strčil do vtáčieho hniezda a vyplašil mladé. 

,,Nie je toto náhodou začiatočnícka chyba?” Charlie sa samoľúbo uškrnul. 

Vinnetou sa jediným ľahkým skokom dostal na zem a zahanbeným pohľadom blúdil po okolí. ,,Vinnetou chcel dať svojmu bratovi výhodu, aby ho rýchlejšie našiel. Vinnetou sa chcel už čím skôr vydať na lov, pretože ho trápi hlad.” vyhováral sa.

Ale Old Shatterhand vedel, že je to klamstvo. Keby chcel, dokázal by i hodiny znášať, hlad smäd i nepohodlie. Toto nespravil zámerne. Skrátka nebol sústredený. A Old Shatterhand dosť dobre tušil, že ho rozrušilo to isté, čo jeho. Všetko to do seba zapadalo, no zároveň to nedávalo žiadny zmysel. Vinnetou, hrdý Apač, syn náčelníka…nemohol predsa chovať city k… belochovi. K mužovi.

,,Pridá sa Old Shatterhand k Vinnetouovi na lov?” opýtal sa, kým zo skrýše v dutine stromu vyberal luk a tulec so šípmi. 

Old Shatterhand prikývol. ,,Isteže. A…Vinnetou?”

,,Hm?”

,,Vieš…Old Shatterhand je len moja prezývka. Ak chceš… Volám sa Charlie.” prezradil mu.

Vinnetou dosť dlho mlčal. ,,Biely muž musí veľmi dôverovať Vinnetouovi, keď mu prezradil svoje meno.” poznamenal nakoniec. ,,Šárlí…” pokúsil sa po ňom zopakovať.

,,Nie, nie… je to skôr č…Čarlí…” snažil sa ho opraviť.

Vinnetou naklonil hlavu na stranu akoby nerozumel. ,,Šárlí.” zopakoval tvrdohlavo a Old Shatterhand vedel, že ho nikdy nenaučí vysloviť to meno správne. Nevadilo mu to…

Chapter Text

Old Shatterhand tej noci nespal. Vedel, že White nie je človek, ktorý hovorí do vetra a že by svoje vyhrážky splnil. Preto mu musel niečo odovzdať. Inak by listy, v ktorých vyznáva svoju vášnivú lásku k priateľovi Carpiovi a ktorý mu ju opätuje, poputovali k jeho rodine. A potom by si jej priazeň nekúpil ani za 500 libier mesačne. Preto počkal, kým osada celkom nestíchne a opatrne sa vyplížil von. Tak predsa zúročí Vinntouovu “univerzitu” zálesáctva.

V belošskom tábore nebolo ani zďaleka tak ticho ako v indiánskom, pretože sa tam ozývalo neznesiteľné opilecké chrápanie, smrdelo to tam whiskey a neumývanými telami. Hliadky, pravdaže, žiadne, čo znamenalo, že White v tábore nie je. Ako dobre. Charlie rozhodne netúžil po tom konfrontovať sa s ním. Strčil prepísané poznámky popod dvere a opäť sa nečujne vytratil. 

V tých poznámkach síce nebolo v podstate nič užitočné, no Whiteovi, ktorý nerozoznal ani pôdorys od bokorysu to bude nachvíľu stačiť. A on zatiaľ získa trochu času. Lenže, času na čo vlastne? Času na to stráviť s mladý Apačom viac času? Bolo to vôbec rozumné? Raz sa tak bude musieť odísť nadobro. Krv nie je voda a on sa chcel sa predsa vrátiť domov. Ale keď on sa tu cítil tak šťastne. Tak ako možno ešte nikdy v živote, prirodzene si teda chcel kúpiť ešte trochu času. Nuž, ale čo z toho? Za všetko toto šťastie neskôr bude musieť zaplatiť nesmierným utrpením. Utrpením iného národa. Utrpením nevinných.

Takto, zvádzajúc vnútorný boj sám so sebou sa túlal po prérii celú noc. Vedel, či sa vôbec má vracať do osady Apačov, utiecť niekam do púšte alebo si to rovno hodiť na najbližší strom. A pre čo vlastne? Za to že ho nepriťahujú ženy ale muži? Prečo by mal byť za to súdený tak prísne? Na svete sú predsa aj horšie veci, ako dvaja muži, čo sa bozkávajú. 

Tak sa nadránom, celkom vyčerpaný, vrátil do apačského tábora. Ako tak kráčal popri rieke, spozoroval, že rovno uprostred prúdu ktosi stojí. Najprv chcel na neho zakričať a varovať ho pred neistými spodnými prúdmi, no keď sa opatrne priblížil, okamžite spoznal, kto to je, hoci mu stál otočený chrbtom. Na to telo farby tmavého medu sa díval príliš často na to, by ho nepozna. Tie dlhé, husté, havranie vlasy by vari spoznal aj po tme, možno aj len podľa dotyku… Tam v hučiacej rieke pod krvavým zorami stal Vinnetou. Opäť celkom nehybný, zastavený v čase, splývajúci s prírodou akoby bol jej neoddeliteľnou súčasťou.

Old Shatterhand si spomenul na to, čo mu Vinnetou pred istým časom rozprával. Každý Apač, keď sa zobudí, obuje si mokasíny a zíde k brehu rieky, tam si niekoľkokrát omyje tvár, stojí vzpriamene pred čoraz jasnejším svitaním, s tvárou upretou k slnku, ktoré tancuje na horizonte a obetuje svoju modlitbu. Teda tu každý deň chodil ešte pred východom slnka. 

Charlie vedel, že by tu nemal byť, že je táto chvíľa medzi stvoriteľom a stvorením príliš vzácna, príliš intímna, príliš krehká, aby ju rušil, no nemohol si pomôcť. Veľmi túžil sledovať Vinnetoua pri jeho modlitbe, ba možno dokonca  pridať sa k nemu. 

Ukryl sa za stromy aby sa mohol nepozorovane prikradnúť ešte bližšie. Celou mysľou sa vpíjal do muža stojaceho prostred rieky, ktorý pomaly bral vodu do rúk, vylieval si ju na tvár a tá mu v drobných kvapkách stekala po lícach, krku, hrudi, štíhlom páse i dlhých vlasoch a vlnenie rieky sa miešalo s jeho tichým hlasom.

,,O, Veľký Duch, pomôž mi vždy hovoriť pravdu. Pomôž mi potichu počúvať, s otvorenou mysľou, keď hovoria iní a pomôž mi pamätať na pokoj, ktorý môžem nájsť len v tichu…”

Old Shatterhand mal zrazu v hlave prázdno, v ústach sucho a v nohaviciach tesno. Dobrý Bože, ale ako to môže byť hriech, keď túžim uctievať každý kúsok jeho tela, keď chcem dennodenne počúvať jeho zamatový hlas, keď sa chcem utopiť v hĺbke jeho tmavých očí… modlil sa i on. 

Chcel sa vykloniť trochu viac no v tej neopatrnosti stúpil na suchý konárik a ten pod ním praskol.

Ale nie! 

Lenže na jeho prekvapenie sa nestrhol Vinnetou, ale jeho kôň, stojaci obďaleč. Nebol priviazaný, indiánske kone boli vycvičené tak, aby zaryto stáli na mieste, kým len ich pán nepovie inak, no tohto, alebo niečo vydesilo, alebo sa rozhodol neposlúchať. Výsledkom každopádne bolo, že mocný čierny žrebec sa vzopäl na zadné, hlasno zaerdžal a rútil sa priamo smerom k Old Shatterhandovi. 

,,Hatátitlá!” Vinnetou ho zavolal menom, no kôň nereagoval, spenene sa rútil vpred. Vinnetou sa síce okamžite snažil dostať sa z vody, no prúd i mokré leginy ho dosť brzdili, a tak by sa ku koňu nedostal včas. 

Old Shatterhand vedel, že stavať sa pred splašeného koňa nie je práve najsamlepší nápad, ale nijaký iný nemal, takže sa vrhol pred koňa, ako sa vtedy vrhol pred sivého medveďa. Kôň sa opäť vyhodil na zadné a hlasno erdžal a frkal. Old Shatterhand sa postavil bokom, aby čo najviac znemožnil koňovi trafiť ho kopytom, schmatol ho za ohlávku a rázne strhol dolu. Ihneď po začal upokojujúco ťapkať po hrubej šiji a hladiť po nose. ,,Hissumi, Hatátitlá, hissumi…” nepredpokladal, že by kôň bol naučený na anglické alebo španielske slová, preto sa pokúsil použiť slová Apačov. No mal i niečo v zálohe, keby to nefungovalo. Niečo, na čo rozumel každý kôň. Z vrecka na opasku vytiahol kocku cukru a strčil ju koňovi pod nos. Raz-dva bolo po nej a kôň bol krotký ak baranča. 

,,Ako si to urobil??” zaznel mu za chrbtom hlas prekvapeného Apača. Pomaly prešiel k nim a i on pohladil koňa po šiji. Ten mu ju však odstrčil a nosom šťuchol Old Shatterhanda do hrude, čakajúc ďalšiu maškrtu. 

,,Hej! Už si mal jednu! To ti stačí.” zasmial sa Charlie. Hatátitlá urazene odfrkol, ale aspoň sa nezačal vzpierať.

,,Takmer od nikoho sa nedal chytiť. Už vôbec nie od belocha. Vinnetou myslel, že sa vari ani nedá skrotiť.”

,,Ale čoby! Chce to len… pevnú ruku a kocku cukru.”

Vinnetou nechápavo naklonil hlavu na stranu. Old Shatterhand teda vybral z vrecka ďalšiu kocku a podal ju Vinnetouovi. Ten ju opatrne vzal, ovoňal a nakoniec opatrne vložil do úst. Prekvapene zdvihol zrak k Charliemu. ,,Sladké!”

Old Shatterhand sa iba usmial a prikývol.

,,Keď môj brat Šárlí vie tak dobre zaobchádzať s koňmi, bude mu Hatátitlá patriť!” vyhlásil Vinnetou slávnostne.

Old Shatterhand sa zarazil. ,,Ale to nie…Nemôžem ti prebrať koňa.” zavrtel hlavou.

,,Toto nie je Vinnetouov kôň. Toho nosí na chrbte Hatátitlov rodný brat, Ilči.”

,,Vietor…” preložil si Old Shatterhand.

Vinnetou prikývol. ,,Ilči dokáže bežať rýchlejšie než najsevernejší vietor, no vie byť i mierny ako južný vanok. Hatátitlá je iný. Zjaví sa ako blesk z jasného neba a rovnako rýchlo sa zas stratí. Ale Šarli dokázal skrotiť i jeho, preto mu bude odteraz patriť .”

,,Aj tak..” vykrúcal sa Old Shatterhand. ,,Je to príliš veľký dar, nemôžem ho prijať.”

,,Ako myslíš.” Vinnetou ledabolo pokrčil plecami. ,,Ale Old Shatterhand by mal vedieť, že neprijať dar od Apača, navyše taký vzácny ako je kôň, je smrteľná urážka. Môže si znepriateliť celý kmeň a môžeme prost nemu vykopať vojnovú sekeru.” povedal Vinnetou naoko smrteľne vážne, no keď na neho Old Shatterhand zdesene vytreštil oči, neudržal smiech. 

***

Old Shatterhand nakoniec súhlasil, že si Hatátitlu nechá a Hatátitlá po krátkom presviedčaní súhlasil, že ich ponesie domov oboch.

Charlie rýchlo privykol na jazdu bez sedla. Ba dokonca sa mu zdalo, že je pohodlnejšia, než s ním. No úplne najpohodlnejšia bola snáď preto, že ho zozadu okolo pása objímali dve teplé mocné paže.

Vinnetou si počas jazdy oprel líce o Charlieho plece. Charliemu to neprišlo nijak unáhlené ani neprirodzené. Už vôbec nie nepríjemné. 

,,Môj brat, Šárli nebol minulú noc v stane.” povedal. Nebola to otázka.

,,Nemohol som spať. Išiel som sa trochu prejsť.” odpovedal. Nebola to tak úplne lož.

Vinnetou prikývol. ,,I Vinnetouov spánok je posledné dni nepokojný. Leto pomaly umiera a čoskoro sa zrodí jeseň. Vinnetou má povinnosť pripraviť svoj kmeň na zimu. Premýšľa, či mu jeho brat Šárlí dnes pomôže so zásobami dreva.”

,,Isteže.” odpovedal Charlie s úsmevom.

Chapter Text

“Pomoc” so zásobami dreva nakoniec vyzerala tak, že Old Shatterhand sa sám zaháňal sekerou, zatiaľ čo Vinnetou sedel obďaleč v tieni veľkého stromu i s tým dievčaťom, ktoré bolo s nimi vtedy vo veľkom stane, a jedli ovocie. 

Charliemu nevadilo, že pracoval sám, vadil mu ten pohľad, ktorý sa mu naskytol zakaždým, keď stočil pohľad pod strom.  Vinnetou šamanku objímal okolo pliec, čosi jej potichu rozprával a dievča celý čas na Charlieho upieralo svoje tmavé oči. Zdalo sa mu, že je v tom pohľade čosi opovrhujuce, no nechcel to príliš skúmať. Už tak ho bolelo srdce od žiarlivosti nad tým výjavom. Ale nakoniec, nemal na čo žiarliť. Vinnetou bol jeho brat, nemal by na neho vôbec pozerať žiadostivo. Veď sa len takmer pobozkali. O tom bozku ani jeden z nich nikdy neprevravel slova, takže usúdil, že čo sa stalo v lese, ostalo v lese. Svoju frustráciu si aspoň vybíjal na drevených polenách. No zakaždým, keď si chcel aspoň trochu vydýchnuť a tiež sa posadiť do chládku, šamanka ho zakaždým vyhnala, že treba rúbať drevo, lebo bude veľmi tuhá zima. Old Shatterhand zakaždým poslúchol.

Až keď sa slnko začalo sklaňať k západu a Old Shatterhand už nevládal pomaly stáť, namosúrene zaťal sekeru do klátu. ,,Počuj šamanka! A ako vlastne vieš, že bude taká tuhá zima?” založil si ruky na hrudi.

,,Nuž…Indiáni majú také porekadlo…” začala šamanka a Old Shatterhand už tušil nejakú lotrovinu, lebo Vinnetou robil čo mohol, aby skryl úsmev a zastavil smiech. ,,Čím viac dreva rúbe biely muž, tým tuhšia zima bude.” vysvetlila dievčina a potom sa aj s Vinnetouom nahlas rozosmiali.

No isteže. Vystrelili si z neho. Prevrátil očami. ,,Ha-ha-ha…veľmi vtipné…” zahundral.

,,Šárlí nám musí odpustiť tento drobný žart.” Vinnetou hneď vstal a utrel mu dlaňou spotenú tvár. ,,Môj brat nech sa teraz posadí, kým Vinnetou poukladá drevo na kopu.”

,,Radšej sa pôjdem trochu opláchnuť a schladiť. Uvidíme sa večer pri ohni.” odpovedal Charlie s náznakom trpkosti v hlase. Ale schladený bol až dosť. 

***

Old Shatterhand sa potom večer pri ohni snažil tváriť akoby nič, no udalosti toho dňa mu stále behali po rozume a nevedel sa ich nijak zbaviť ani ich proste nechať plávať. Nakoniec sa však rozhodol zachovať ako dospelý muž, ktorým ostatne už bol, a na všetko sa Vinnetoua opýtať.

,,Vinnetou?” oslovil Apača trochu neistým tónom.

,,Hm?” dal mu Vinnetou najavo že ho počúva, hoci neodtrhol zamyslený pohľad od plameňov. 

,,To dievča… šamanka vášho kmeňa…”

Vinnetou kývol. ,,Nšo-či. To vo vašej reči znamená Krásny deň.”

,,Kto je to?” dostal konečne zo seba.

,,Druhá polovica Vinnetouovej duše.” odpovedal náčelníkov syn.

Old Shatterhandovi srdce vynechalo úder. No isteže! Ako mohol byť taký hlúpy, taký naivný! To dievča bude iste jeho snúbenica, možno už i žena. Ako len, ako len mohol byť taký hlupák a myslieť si že…že by snáď…opätoval jeho city! 

,,Držala Vinnetoua za pätu, keď sa v jeden deň narodili.” pokračoval Vinnetou. ,,Shi Dizhe…” dodal.

Old Shatterhand si tie slová v duchu opakoval ako modlitbu a ešte v živote nebol taký rád, že nejaké apačské slovo pozná. Shi Dizhe. Sestrička. Ale samozrejme! Druhá polovica duše, držala ho za pätu… a Charlie sa zrazu schuti rozosmial. ,,Dvojička! Ona je tvoja dvojička!” až teraz s vlastne uvedomil, že majú vlastne podobné črty tváre, rovnaké tmavé oči...

,,Ak tomu belosi tak hovoria.” Vinnetou nezaujato pokrčil plecami. 

,,Vieš, chvíľu som si myslel že… že je tvoja družka.” uchechtol sa. 

 ,,Vinnetou ešte nenašiel nikoho, pri komu by jeho srdce zaspievalo labutiu pieseň. Alebo si tým aspoň nie je istý…” zamrmlal úsečne.

Old Shatterhand vtedy spozoroval, že je Vinnetou úplne iný, ako bol ráno a doobeda. Chcel sa opýtať, či ho azda niečím rozľútostil, no Vinnetou sám prezradil, čo ho trápilo. 

,,Old Shatterhand pomýšľa na to, že sa vráti za Veľkú vodu, do svojej vlasti, je to tak?”

,,A…ako si na to prišiel…?” zakoktal Charlie. Tou otázkou bol viac, než prekvapený. 

,,Do zimy sa naučí všetko, čo vie aj červený muž. Potom už nebude mať dôvod ostávať tu.” šepol.

,,O tom som ešte nerozmýšľal.” šepol. 

Zvyšok večera ani jeden z nich už neprevravel slova. 

Chapter Text

Dni začínali byť čoraz chladnejšie, jeseň bola skutočne blízko. Osada sa pripravovala na veľký lov, ktorý mal viesť sám náčelník. Bolo preto treba vyrobiť mnoho loveckých šípov. Preto v ten deň Old Shatterhand a Vinnetou spolu sedeli pri päte hory, ktorú Indiáni nazývali Hora jednookého vlka.

Vinnetou vyrábal nové šípy, Old Shatterhand sa venoval čisteniu svojej pušky. Nepoužíval ju často, iba príležitostne na lov, za to ju vášnivo rád čistil a premazával. Bola to rutinna činnosť pri ktorej mohol vypnúť hlavu. Ako tak však teraz na ňu pozeral, čosi mu napadlo. Čosi, čím by sa Apačovi “odmenil” za ten “žart” s drevom.

,,Vinnetou, poďme si zahrať hru.” uškrnul sa.

Vinnetou, presne ako Charlie predpokladal, zvedavo naklonil hlavu na stranu. ,,V čom spočíva?” vyzvedal a odložil prácu bokom.

,,Uzavrieme stávku. Ja musím splniť nejakú výzvu. Ak to dokážem, splní mi Vinnetou jedno želanie. Ak to nedokážem, splním jedno želanie ja jemu.” vysvetlil.

,,Aká to bude výzva?”

Teraz prišla jeho chvíľa… ,,Pobežím na koni k tamtým kríkom. Zavesím svoj klobúk a pobežím až k tomu lesíku.” bol vzdialený asi 500 metrov. ,,Tam sa otočím a prestrelim špičku klobúka. To všetko so zavretými očami.”

Vinnetou sa rozosmial. ,,Vinnetou prijíma, lebo to sa Šárlímu nemôže nikdy podariť! Šárlí je nepochybne výborný strelec, ale toto sa nemôže podariť ani jemu.”

,,A predsa sa podarí…” trval na svojom Old Shatterhand. Klobúk si nasadil na hlavu, pušku vzal do ruky a skočil Hatátitlovi na chrbát. Popchol ho do cvalu. Keď bol pri dohodnutých kríkoch, zložil klobúk no zavesil ho na hlaveň pušky. Keď bol pri lese, otočil sa, zavrel oči a vystrelil. No keďže mal klobúk zavesený rovno na hlavni, nemohol minúť. S víťazoslávnym úsmevom sa vrátil k Vinnetouovi, ktorý sa samozrejme nespokojne mračil.

,,Old Shatterhand podvádzal!” vyčítal mu.

,,Ale kdeže! Ja som predsa nepovedal, kde ten klobúk zavesím. Len som povedal, že ho zavesím, keď budem pri tamtých kríkoch.” zazubil sa. ,,Vinnetou mi musí odpustiť tento drobný žart ...” oplatil mu a Vinnetouovi to hneď došlo. Prevrátil nad ním očami ale úsmev mu z pier neschádzal. 

,,A tiež musí priznať, že som vyhral.” dodal Shatterhand.

Vinnetou odovzdane vzdychol. ,,Čo si teda môj brat, Šárlí, želá?”

Old Shatterhand sa zamyslel. Práve mal na jazyku tak tisíc želaní ale…ešte stále tu bol kvôli práci. ,,Vezmi na miesto, ktoré je pre Indiánov výnimočné. Vezmi ma na miesto, kde ešte nebol žiaden beloch.” požiadal.

Vinnetou si ho skúmavo prezrel. Old Shatterhandovi už teraz chýbali tie hlboké čierne oči, ktoré bude musieť opustiť, možno už čoskoro.

Tentokrát Vinnetou ani nič nepovedal, rovno ho vzal za ruku a viedol za sebou. Old Shatterhand čakal, že ho vezme do nejakej jaskyne, ktorá slúžila ako úkryt alebo úniková cesta, ale to sa mýlil. 

Vinnetou ho previedol malým lesom na čistinu, kde stálo niečo ako jednoduchý oltár. Apač sa posadil na zem a Old Shatterhanda stiahol k sebe. 

Ten sa udivene obzeral. Bez toho, aby vedel, čo to je za miesto, cítil z neho zvláštnu posvätnosť a slávnostnosť. ,,Čo je toto za miesto?” zašepkal, aby nenarušil tú posvätnosť. 

,,Vo vašej reči by sa mu hovorilo Les Večnosti . Sem prídeš, keď nájdeš svoju spriaznenú dušu, na tomto mieste sa skladá sľub vernosti aj pokrvná prísaha.” Vinnetou vytrhol zo zeme tri steblá trávy a bavil sa s nimi, no Old Shatterhand mal podozrenie, že to robil len preto, aby nejak zamestnal prsty. 

Old Shatterhand sa porozhliadol. Obďaleč zazrel dvoch Indiánov. V družnom rozhovore sa viedli za ruky, no potom zastavili a jeden druhému venovali bozk. Rozhodne viac než priateľský. Charlie prekvapene zalapal po dychu.

,,Čo sa deje? Šárlí vyzerá akoby videl zlého ducha.” pousmial sa Vinnetou. 

Charlie striedavo vrhal pohľad na nevšedný pár a na svojho spoločníka. ,,To je…u Indiánov… normálne?”

Vinnetou sa váhavo, trochu rozpačito pousmial. ,,Isteže… za Veľkou vodou sa vari ľudia neľúbia?”

,,Eh…” Old Shatterhand zaváhal. ,,No…za Veľkou vodou sú zväzky väčšinou dohodnuté. Prísne medzi mužom a ženou. Všetko ostatné je… neprístupné, hriešne, trestné, proti prírode…” rozprával. Hlas mu zastierala trpkosť nad vlastnou minulosťou. 

,,Ak niečo také tvrdia bledé tváre, potom si musí Vinnetou myslieť, že nikdy v prírode neboli.” pozamenal Apač ale Old Shatterhand ho nevnímal. V duchu bol opäť doma, opäť stál v tej izbe, opäť počul ten vrzgot lana, na ktorom sa hompáľalo telo jeho priateľa, jeho milenca, jeho Carpia. Hlava ovisnutá, nohy visiace vo vzduchu, v stuhnutej dlani načmáraný list na rozlúčku. Otče, odpusť mi, lebo som zhrešil… 

Charlie sa zachvel. ,,Preto som utiekol z domu. Lebo som ľúbil muža.” priznal sa. A tu, pri Vinnetouovi to vôbec neznelo ako donebavolajúci hriech.

Vinnetou natiahol ruku a stisol tú Charlieho. Nebránil mu. ,,Vinnetouovi je ľúto že musel utiecť len preto že niekoho ľúbil. Ale je si môj brat istý, že sa chce na také miesto vrátiť?”

Neodpovedal. Dlho mlčal. A nakoniec odpovedal otázkou. ,,Prečo si ma vzal sem, Vinnetou?”

Indián pokrčil plecami. ,,Sem ešte nikdy noha bieleho muža nevkročila, Šárlí je prvý. A toto miesto je pre Indiánov najdôležitejšie. Tu sa dvaja ľudia stávajú jedným. Tu sa láska stáva večnou. Nie je to nakoniec tá najdôležitejšia vec? Vedieť že ťa niekto miluje? Vedieť že ty niekoho miluješ?”

Vtedy sa v Old Shatterhandovi niečo zlomilo. Na chvíľu, len na jedinú sekundu mu prebleskla hlavou myšlienka. Čo ak by sa domov nikdy nevrátil? Čo ak by sa vykašľal na Whitea, na celé Great Western, čo ak by len skrátka ostal tu ako Old Shatterhand … ako Šárlí.

Zo zamyslenia ho vytrhol Vinnetouov pohyb. Až teraz si všimol, že z tých stebiel uplietol náramok. Jednoduchý no aj tak svojím spôsobom výnimočný. Kým stihol Charlie niečo povedať, Vinnetou mu ho šikovne uviazal na zápästie. ,,Dar pre Šárlího.” oznámil. A vzápätí vyskočil. ,,Poď! Vinnetou musí otca vyprevadiť na veľký lov.” oznámil.

Chapter Text

O niekoľko dní bolo všetko pripravené na veľký sezónny lov a ženy a deti s veľkou slávou vyprevadzali náčelníka i jeho bojovníkov. 

,,Ako to, že sa Vinnetou nepridal k veľkému lovu? Inču-čuna ho neuznal za dosť udatného bojovníka?” prihovoril s mu Old Shatterhand. 

Vinnetouovi myklo kútikom úst v náznaku usmevu. ,,Snáď si Old Shatterhand nemyslí, že je Vinnetou zbabelec?” no nenechal mu priestor na odpoveď, hlboko si vzdychol a sklonil hlavu. ,,Za iných okolností by Vinnetou šiel a ulovil by veľa bizonov, jeleňov a zajacov pre svoj kmeň. No dnes by bola jeho ruka nepresná a oko slepé. Vinnetou má vo svojom srdci otázky, na ktoré nijako nevie nájsť odpoveď, a preto sa po porade so svojím dobrým otcom i so šamankou rozhodol, že odíde do pustej prérie a tam bude bez vody i jedla meditovať a prosiť Veľkého ducha o odpovede.”

To Charlieho trochu znepkojilo. Samozrejme si všimol, že Vinnetou je v poslednom čase mĺkvejší a zamyslenejší, no neprikladal tomu až takú váhu. Možno si chcel len nahovárať, že to nič nie je. ,,Bude môj brat preč dlho?” vyzvedal.

,,Skôr než mesiac trikrát vyjde na oblohu, Vinnetou bude späť v tábore.” a skôr než stihol Charlie niečo odpovedať, Vinnetou sa natiahol na špičky a vtisol mu letmý bozk na líce. Bez ďalších slov odbehol za svojou sestrou, ktorá stála pri svojom stane a nespokojne sledovala odchádzajúci sprievod.

Old Shatterhand tam ešte dlho mlčky stál, ako soľný stĺp, prstami si prechádzal po líci, na ktorom ešte stále cítil teplý dotyk Apačovych pier. 

***

,,Moja sestra je dnes trudnomyseľná, prečo?” prihovoril sa Vinnetou Nšo-či láskavo.

,,Nšo-či nesúhlasila, aby sa ich otec vydával na lov. Nšo-či otca varovala. Ale Inču-čuna na jej varovania nedbal.” zašepkala.

Vinnetou sa zamračil. ,,Čo mohlo ta rozrušiť Krásny deň, že jej tvár zastreli obavy a mraky?”

,,Nšo-či nazrela do otcovej budúcnosti a videla krv…” odpovedala zastretým hlasom, pohľad stále upretý niekam do diaľky, kde zmizol náčelník.

,,Potom to pravdepodobne značí úspešný lov.” snažil sa ju utešiť brat.

Ale šamanka pokrútila hlavou. ,,Nšo-či si nemyslí, že to bola zvieracia krv. Ale jeho vlastná.”

Vinnetou jej obrátil tvár k sebe, aby sa dívali do očí. ,,Nšo-či, náš otec je najväčší bojovník svojich čias. Má so sebou celý kmeň. Nemôže sa mu prihodiť nič zlé.”

,,Nšo-či si veľmi želá, aby mal jej brat pravdu.” potom sa prinútila trochu sa usmiať. ,,Ale nemala by som ťa zdržiavať. I Vinnetou sa musí vydať na chodník, ktorý je mu určený.”

Vinnetou prikývol. ,,Popraj mi šťastie, sestra moja…” poprosil ju, No Nšo-či sa len záhadne usmiala. ,,Čo ak ho Vinnetou už dávno našiel?” pohľadom pritom zablúdila kdesi za jeho rameno, kde mohla tušiť postavu Old Shatterhanda. I Vinnetou krátko pozrel tým smerom a hanblivo sa usmial. Krátko sa so sestrou rozlúčil a odišiel. No jej bozk na líce nevenoval.

***

,,Ale ale…čo hľadá biely muž v stane šamanky?” uškrnula sa Nšo-či. V kamennom mažiari drvila sušené bylinky a bola k vchodu otočená chrbtom, no i tak Old Shatterhanda spoznala.

,,Ako si vedela, že som to ja?” čudoval sa.

,,Môj brat Old Shatterhanda chváli ako sa zlepšil v umení tichého kroku, no robí to len preto aby nezranil jeho pýchu.” uškrnula sa. Odložila svoju prácu a otočila sa k nemu. ,,Po čo si prišla, bledá tvár? Chceš mi vari narúbať drevo na zimu?” škerila sa.

Old Shatterhand nad ňou len prevrátil oči. ,,Povedal ti už niekto, že opakovaný vtip už nie je vtipný?” no usmieval sa i on. 

Nšo-či len pokrčila plecami.

,,Niečo by som od teba potreboval…” začal potom, ale už celkom vážne.

,,A priniesol si dary pre šamanku?” Nšo-či podvihla obočie .

Old Shatterhand to, pravdaže, čakal a preto vytiahol opracovaný kožuch z prériinej líšky. Za iných okolností nijaká vzácnosť, ale Old Shatterhand ju zastrelil v čase presrsťovania, takže ešte nebola celkom biela, ale melirovana hnedočervenými škvrnami, ktoré vytvárali zaujímavú vzorku.

Nšo-či po kožušíne prešla rukou. ,,Old Shatterhand snáď naozaj pochytil niečo zo zvykov Apačov. Čo teda žiada?”

,,Potrebujem len jednu koženú šnúrku a…niekoľko tých drevených korálok, ktoré vyrábaš…”

Nšo-či sa na neho zadívala skumavym pohľadom. ,,Prečo chce Old Shatterhand obdarovať môjho brata vlastnoručne vyrobeným šperkom?”

Old Shatterhand na ňu vyvalil oči. ,,Ako si-...”

,,No ako vidím,” pohľadom spočinula na jeho zápästí. ,,Iba odpláca láskavosť.”

Charlie okamžite náramok inštinktívne zakryl druhou rukou. Toto bolo príliš osobné, príliš súkromné, príliš intímne…

Nšo-či to zbalada a prezradilo jej to všetko, čo potrebovala vedieť, lebo sa spokojne uškrnula. Otočila sa prehrabávala sa v drevených ozdobách. ,,A či Old Shatterhand vie, čo u Apačov znamená, keď jeden človek druhému podaruje vlastnoručne vyrobený šperk?”

,,Asi to neznamená, že ho z duše nenávidí…” posnažil sa svoju nervozitu skryť za poznámku, ktorá mu v hlave pripadala omnoho vtipnejšia.

,,Je to najväčší prejav úcty a náklonnosti. Takmer až niečo záväzné. Preto si dobre rozmysli, komu svoj šperk podruješ.” poúčala ho Nšo-či, keď mu vtisla korálky do dlane. 

Charlie ich v dlani poťažkal. ,,Tak týmto jediným som si istý…” pousmial sa.

Chapter Text

Old Shatterhand sedel pred vchodom do stanu. Okolo neho stál huf indiánskych deti a Old Shatterhand im predvádzal “kúzelnícky trik” s mincou. Prehodil si ju z jednej dlane do druhej a potom ju nechal akože zmiznúť a ukázal deťom prázdne dlane. Ani jedno z nich si nevšimlo, že mincu skrátka nenápadne strčil do rukáva košele. A u malých Indiánov to vyvolalo vlnu úžasu a obdivných výkrikov.

,,Old Shatterhand je u bielych ľudí iste šaman, keď ovláda také kúzla!” vykríklo jedno dieťa.

Charlie sa zasmial a pokrútil hlavou. ,,To nie sú kúzla.”

,,Nechal si ten kúsok zlata zmiznúť! Ja som to videl!” tvrdil vehementne jeden chlapec. 

Old Shatterhand sa zatváril akože nechápavo. ,,Zmiznúť? Mám pocit, že ju máš za uchom.” s tými slovami siahol za hlavu dieťaťa, opatrne vytriasol mincu z rukáva a vytiahol ju akoby chlapcovi spoza ucha. To samozrejme vyvolalo ďalšiu vlnu nadšeného kriku potlesku. Charlie podal mincu chlapcovi. ,,Tu máš, vezmi si ju. Na pamiatku.”

,,Osamelý vlk, čo máš povedať, keď dostaneš od niekoho dar?” ozval za nimi známy hlas a všetci sa k nemu otočili. Ešte aj Old Shatterhand nadšene zdvihol hlavu a bolo veru ťažko povedať, kto mal z Vinnetouoho návratu väčšiu radosť. 

,,Vinnetou, Vinnetou!” teraz zas deti obkolesili jeho. ,,Čo si nám doniesol??” vyzvedali. Vinnetou si odviazal z opaska kožený mešec plný lesného ovocia. Pravdepodobne posledného toho roku. ,,Ale spravodlivo sa rozdelíte, je to jasné?” kládol im na srdce. 

,,Áno, áno! Ďakujeme Vinnetou, ďakujeme Old Shatterhand!” prekrikovali sa deti a odbehli, rozdeliť si sladkú maškrtu.

,,Vinnetou!” Old Shatterhand vstal a podišiel k nemu bližšie. Veľmi bojoval s tým aby ho rovno nezovrel v objatí svojich drtiacich rúk. Hoci bol Apač preč iba tri dni, tvár mal viditeľné strhanú a podľa Old Shatterhanda až príliš bledú. Zato pod očami sa mu rysovali až príliš tmavé kruhy, čo svedčilo o tom, že si odopieral nielen potravu, ale i spánok.

,,Majú ťa radi.” poznamenal Apač, s pohľadom stále upretým na deti tešiace sa z daru. Ústa i zuby už mali celkom začiernené od čučoriedok, a Vinnetou nepochyboval o tom, že sa večer všetky budú hrať na démonov a príšery a strašiť jeden druhého.

,,Sú to deti, mali by radi každého.” Old Shatterhand pokrčil plecami.

Vinnetou pokrútil hlavou. ,,Rodičia odmala vštepujú svojim deťom nedôveru k bielym ľuďom. Ale Old Shatterhand je iný…”

Skutočne?

,,Pridá sa môj brat Šárlí k Vinnetouovi na krátku vychádzku?” pokračoval Vinnetou a s očakávaním pozrel na Charlieho .

,,Vinnetou by si mal možno najprv odpočinúť a nabrať síl..”

,,Nšo-či už mu dala posilňujúci vývar, To mu zatiaľ postačí.”

Charlie teda súhlasil. 

,,Našiel Vinnetou odpoveď na otázky, ktoré hľadal?” nadhodil Charlie. pomalým krokom vystupovali na nevysoký kopec nad osadou.

,,Nie tak celkom.” odpovedal a posadil sa do trávy. Chytil Charlieho za ruku a stiahol ho k sebe na zem. Tentoraz však jeho ruku nepustil. ,,Dozvedel sa len to, čo vedel i dávno predtým.”

,,A to je?”

,,Že láska je slepá…” pousmial sa Vinnetou. ,,Prekliata prériina ruža.” uchechtol sa. 

,,Čože?” nerozumel Charlie.

,,Chce Šárlí počuť rozprávku?”

,,Isteže!” prikývol, Pretože indiánske príbehy si vskutku obľúbil.

,,Keď si Nuda už tretíkrát zívla, navrhlo Bláznovstvo, ako vždy veľmi vtipne, ,Zahrajme sa na schovávačku!'

Zvedavosť sa neudržala a spýtala sa, čo to je. 

,To je hra' odpovedalo Bláznovstvo, ,že ja si zakryjem tvár a budem čakať toľko, koľko prejde slnko od západu k východu. Medzitým sa vy všetci schováte. Keď sa začnú zapaľovať zore, pôjdem vás hľadať. Koho nájdem ako posledného, ten vyhrá.'

Nadšenie a Eufória tancovali od radosti. Radosť tak vyskakovala, že presvedčila Váhavosť a dokonca aj Ľahostajnosť, ktorú zvyčajne nič nezaujímalo, aby sa pridali. Ale nie všetci sa chceli zúčastniť. Pravda zastávala názor, že sa nemá prečo skrývať. Veď nakoniec je aj tak vždy odhalená. Pýcha si myslela, že je to hlúpa hra, Zbabelosť nechcela riskovať.

Prvá sa schovala Lenivosť, ktorá si ako vždy ľahla za prvý kameň, ktorý bol na blízku. Viera vystúpila hore na nebo. Žiarlivosť sa schovala v tieni Víťazstva, ktorému sa podarilo pristáť na korune najvyššieho stromu. Veľkorysosť sa takmer nedokázala schovať, pretože si myslela, že každé miesto, ktoré vypátrala, by bolo vhodné ako úkryt pre niektorého jej priateľa: Krištáľovo čisté jazierko - ideálne pre Krásu. Diera v strome - ideálne pre Strach. Let motýľa - najlepšie pre Zmyselnosť. Náraz vetra - vynikajúce pre Slobodu a tak Veľkorysosť sa nakoniec ukryla v jednom lúči Slnka. Naproti tomu, Sebectvo si našlo úkryt veľmi rýchlo - to miesto bolo slnečné a vzdušné...ale iba pren samé. Klamstvo sa schovalo na dne mora (ale v skutočnosti sa schovalo za dúhu). Vášeň a Túžba sa schovali na dno vulkánu. Zábudlivosť zabudla, kam sa to vlastne chcela schovať. Keď bolo slnko už takmer na obzore, ostala už iba Láska, tá jediná, si ešte nenašla skrýšu. Všetky miesta už boli obsadené…a tak sa schovala v kvetoch prériinej ruže. 

Bláznovstvo začalo hľadať: Prvá bola odhalená Lenivosť, ktorá sa nachádzala iba 3 kroky od prvého kameňa. Potom bolo počuť ako Viera sa zhovára s Veľkým Duchom v nebi. Vášeň a Túžbu bolo počuť ako vibrujú na dne vulkánu. V nestráženom okamihu bola nájdená Žiarlivosť a samozrejme tým aj Víťazstvo. Sebectvo nebolo treba vôbec hľadať, celkom samo vyšlo zo svojej skrýše. Bláznovstvo po dlhom pobehovaní našlo Smäd ako sa blíži k jazeru, a tam odhalilo aj Krásu. S Váhavosťou to bolo ešte jednoduchšie, sedela na plote a nevedela sa rozhodnúť, z ktorej strany plota sa schová. Tak Bláznovstvo našlo jedného po druhom. Talent..za čerstvou trávou, Strach…v tmavej diere , Klamstvo..za dúhou (alebo vlastne na dne mora), Zábudlivosť.. ktorá už zabudla, že sa hrá schovávačka.

Len Láska sa neukazovala. Bláznovstvo hľadalo za každým stromom, v každom potoku, na každom kopci, a keď už to chcelo vzdať, prešlo okolo ružového kríka. No zachytilo sa o vetvičku, a vtom začulo bolestivý výkrik. Tŕne vypichli Láske oči. Bláznovstvo bolo bezmocné a nevedelo, ako by mohlo svoj čin odčiniť. Plakalo, ospravedlňovalo sa, a sľúbilo Láske, že sa stane jej sprievodcom...

Od toho času, od doby, kedy sa prvýkrát hrala na Zemi schovávačka je Láska slepá a-...”

Charlie, akokoľvek zaujatý príbehom, to nevydržal a pritisol svoje pery na tie Vinnetouove. Mladý Apač najskôr zaváhal, no potom mu začal bozk opätoval. Opatrne, váhavo, neskúsene. Uvedomil si Charlie. Netušil ako dlho zotrvali v tom bozku. netrápilo ho to. Kto by už bol schopný vnímať čas, keď sa celé nebo scvrklo len na tie jemné pery. Keď sa celý vesmír skryl v tých tmavých očiach…

Oddelili sa od seba, no Vinnetou ostal stále blízko pri ňom. Oprel si čelo o to Charlieho a lapal po dychu. Charlie otvoril dlaň, v ktorej sa skrýval náhrdelník, ktorý mu vyrobil. Použil naň korálky od Nšo-či, no i biele pierko, ktoré našiel a odložil pri jednom stopovacom cvičení a dokonca rozobral i svoj náhrdelník z medvedica zubov. 

,,Ten je pre teba Vinnetou. Ako dar.” šepol a zavesil mu ho na krk.

Vinnetou na to v úžase hľadel. prstami prechádzal po jednotlivých komponentoch s takmer posvätnou úctou. zdvihol hlavu. ,,Šárlí ja-...” nikto sa nikdy nedozvedel, čo chcel Vinnetou vtedy Old Shatterhandovi povedať, pretože mladý Apač zbadal , ako sa k nim ktosi blíži. mladík, nie o veľa starší ako Vinnetou. v tvári celkom bledý a udychany ako sa ponáhľal hore kopcom.

,,Vinnetou! Náčelník! Náčelník Inču-čuna!” vyrážal zo seba medzi lapaním po vzduchu.

,,Čo sa deje???” Vinnetou okamžite vstal.

,,Je s ním zle…Veľmi zle .” zašepkal posol.

Chapter Text

Vinnetou snáď ešte nikdy nebežal tak rýchlo, ako práve vtedy. Lovecká výprava sa vracala, no nie veľmi úspešná a teraz viac než čokoľvek pripomínala pohrebný sprievod. Vpredu kráčal náčelníkov kôň, lenže bez jazdca. Toho ťahal za sebou na provizórnych nosítkach. Keď ho zložili uprostred stanov, ako prvý k nemu dobehol Kleki-petra. S hrôzou v očiach padol na kolená k nositkam. Inču-čuna, ktorý ostával pri vedomí len s veľkými ťažkosťami, ho naliehavo chytil za ruku a očami sa mu snažil povedať niečo, čo mohol pochopiť len Kleki-petra. 

Ako druhá tam dobehla Nšo-či. Chúďa dievča pôsobilo ako zmyslov zbavené. Trhala si vlasy, hodila sa na kolená a v zúfalstve tlačila otcovi na veľkú strelnú ranu na bruchu, v nezmyselnej snahe zastaviť krvácanie. ,,Pa!” volala pomedzi až takmer hysterické vzlyky. 

,,Otec…” zašepkal Vinnetou udýchane a kľakol si k Inču-čunovi z druhej strany. Vzal ho za druhú ruku. 

Old Shatterhandovi stačil na ťažko raneného náčelníka jediný pohľad a vedel, že jeho koniec nie je ďaleko. Spoznal to podľa veľkých kropají potu, ktoré mu na čele stáli. Predsmrtný pot. Jeho otec mal presne taký istý, keď umieral.

,,Napadli nás bieli muži. Mali pušky. Nedokázali sme sa im ubrániť…” šepol jeden z Apačov. Vtedy sa ozvali aj iné výkriky plné žiaľu a bezmocnosti, pretože kone privážali aj iných postrelených, ktorý to už mali za sebou.

Inču-čuna nazbieral ešte dosť dychu, aby slabým hlasom prehovoril k Vinnetouovi. No ten musel byť k otcovi naklonený celkom blízko.

,,Synu…moje telo odchádza k Matke Zemi….a môj duch čoskoro uvidí Veľkého Ducha. Až sa pominiem, mysli na svoju zem. Teraz si náčelníkom svojho národa….vzhliadajú k tebe, aby si ich viedol. Tvoj otec svoju zem nikdy…nepredal. Musíš si zakryť uši… vždy, keď ťa budú žiadať…aby i podpísal dohodu a predal svoj domov. V tejto zemi budú ležať kosti tvojho otca. Nikdy….nikdy kosti svojho otca a svojej matky ne…pre…daj…!” zachvel v poslednom zúfalom boji o nádych a potom už len vydýchol.

Nšo-či sa mu hodila na hruď, zvolávala vo svojej reči všetky božstvá, ale Inču-čuna ostával nehybný.

Old Shatterhand videl, že Vinnetou bojuje s vlastným žiaľom každým svalom svojho tela, no držal sa statočne.

Vinnetou mierne zdvihol oči a jeho pohľad sa stretol s pohľadom Kleki-petri. Mlčky si pýtal povolenie. A Vinnetou, vediac ako veľmi ho otec mal rád, nepatrne prikývol. Kleki-petri teda natiahol ruku a Inču-čunovi zatlačil oči. To bola výsada ktorá prislúchala len najbližšej rodine, partnerovi alebo deťom.

Vinnetou ešte dlho kľačal pri mŕtvom otcovi, neveril vlastným nohám, že by ho udržali.

Old Shatterhand pristúpil k nemu a ponúkol mu ruku, aby mu pomohol, No Vinnetou ju, aj keď s ťažkosťami, odignoroval. Pomaly sa postavil sám. Musel. Keby prijal pomoc, ukázal by sa v očiach svojho kmeňa ako slabý. A to si nemohol dovoliť. Aj keď aj on bol len človek, ktorý mohol žialiť nad náhlou stratou milovanej osoby. 

Keď pootvoril ústa aby prehovoril, pery sa mu chveli. Charliemu ten pohľad trhal srdce. Najradšej by ho bol pevne objal, skryl vo svojom náručí pred tým veľkým žiaľom.

,,Inču-čuna bol veľký náčelník a dobrý človek. Iste našiel pokoj u Veľkého Ducha v jeho večných lovištiach.” predniesol slávnostne a hlas sa mu pri tom ani raz nezachvel. 

,,Náčelník Vinnetou vie, čo je teraz potreba urobiť!” vyhlásil jeden z bojovníkov.

Isteže vedel.  Bolo nutné vykopať vojnovú sekeru proti bielym tváram, vypraviť sa na vojnový chodník a pomstiť Inču-čunu.

Kleki-petra náhle vstal. ,,O takých veciach nemožno rozhodovať unáhlene! Náčelníka i jeho bojovníkov treba pochovať so všetkými poctami. No nezabúdajte ani, že sa blíži zima. Počas nej neradno vychádzať na vojnový chodník!” varoval ich.

Vinnetou na to nič nepovedal, otočil sa a skrátka zmizol v náčelníkovom stane. Kleki-petra sa ponáhľal za ním, ale Old Shatterhand ostal na mieste, keďže jeho nikto nevolal. No po chvíli sa i tak vydal k stanu. Pred ním však zaváhal. 

,,Bledé tváre lúpili, bledé tváre vraždili! Právo je pri nás! Vinnetou má právo na ich skalpy!” Old Shatterhand zachytil, ako sa Vinnetou nepokojne prechádza po stane. Takého rozrušeného ho snáď ešte nezažil .

,,Áno, viem. Vinnetou. Ale viac než právo znamená mier!” odpovedal mu Kleki-petra pokojne ale rázne. 

,,Takto si predstavuješ ten mier?? Že biely muži budú beztrestne zabíjať a strieľať do nás akoby sme neboli viac než divoký kojoti a my im budeme zakaždým len veľkodušne odpúšťať?? Prvému belochvi, ktorému stretnem veľkodušne odtrhnem hlavu!” Vinnetou vzkypel spravodlivým hnevom. 

,,Tak to veľa šťastia..” zamrmlal Kleki-petra.

Vinnetou frustrovane zafučal a vyrútil sa zo stanu von, tak rýchlo, že Charlie nestihol ani len uskočiť a tak sa Vinnetou vrútil rovno do jeho náručia. Prekvapene zalapal po dychu a okamžite hnev na jeho tvári vystriedalo prekvapenie ale i zvláštny pokoj. Otvoril ústa no potom ich zas naprázdno zavrel.

,,No prosím…a je po trhaní hláv .” zašomral si Kleki-petra popod nos, viac pre seba než pre kohokoľvek iného. 

,,Old Shatterhand sa môže zúčastniť na pohrebnom sprievode, ak si to želá.” povedal mu Vinnetou. Charlie zmohol len na prikyvnutie.

***

Nakoľko bol skutočne pokročilý čas a bolo treba ešte narobiť zásoby na zimu, náčelníka i bojovníkov, ktorý padli s ním pochovali pomerne narýchlo. Pohrebisko sa nachádzalo vlastne kúsok za Lesom Večnosti a Charlie postrehol že mohyly a hrobky sú “ozdobené” skalpmi, lebkami a inými korisťami nepriateľov. Tak to teda bolo. Apači tieto vojnové trofeje nosili svojim mŕtvym a nemali potrebu si nimi zdobiť stany.

***

Nasledujúce týždne chcel tráviť Vinnetou poväčšine sám. Dokonca požiadal Charlieho, aby prespával v stane kde bol doteraz, zatiaľ čo on sa utiahol do veľkého stanu. Celá osada sa ponorila do zvláštneho smútku, či apatie, ktorý ešte podrthovalo pochmúrne počasie.

Ten večer sedel Old Shatterhand pri ohni, ako zvyčajne sám a premýšľal. Už nemal veľa času na to rozhodnúť sa. Čím skôr si musel vybrať a podvedome tušil, že si zvolí návrat domov. Tam predsa patril, tam sa narodil, tam je jeho rodina…ale bol tam niekedy šťastný?...

Vedľa neho si prisadol Kleki-petra. Nepovedal slovo, len si začal čistiť svoju fajku. Nemeckej výroby, neušlo Charliemu.

,,Mýlili ste sa.” začal.

Kleki-petra mu neodpovedal, iba spýtavo podvihol obočie. 

,,Vtedy…keď som prvýkrát prišiel do osady…to čo ste o mne povedali…mýlili ste sa.” vysvetlil Charlie.

Kleki-petra vzdychol. ,,Synak, u Apačov Mescalerov žijem už vyše tridsiatich zím. Za ten čas mi prešli rukami nespočet mužov. Nikdy som sa vo svojom úsudku nezmýlil. Do dnešných dní trvám na tom, čo som povedal. V tvojom srdci nie je podlosť ani klam. Iba zmätok.” odpovedal. ,,Moje dni sa chýlia ku koncu a Vinnetouo sa bude musieť rozhodovať ako náčelník sám. Ale dám ti jednu radu, Karl. Ak už nevieš ostať verný sebe, ostaň verný aspoň jemu.” šepol a pohodil hlavou smerom ku kopcu, kde bolo možno tušiť osamelú postavu Indiána.

Charlie sa ani nestačil čudovať, že Biely otec pozná jeho skutočné meno. Po krátkom premýšľaní vstal a vydal sa k nemu. Potichu sa posadil na zem vedľa Vinnetoua. Nijak mu v tom nebránil. vlastne akoby ho ani nevnímal. Pohľad upieral na jasnú oblohu, na ktorej bolo vidno kľukatenie mliečnej dráhy.

,,Ta-kanku.” šepol Vinnetou. ,,Most hviezd, po ktorom musia prejsť duše zomrelých. Tam sedí sova HinhanVin. Tá nahliadne do srdca každého zomrelého. Ak je v onom srdci podvod, klam a zbabelstvo, HinhanVin ho zhodí do temnej priepasti kde duša blúdi v nikdy nekončiacej temnote. Ak je však srdce odvážne a dobré, vpusti ho do zeme duchov, kde sa nachádzajú jeho príbuzní, ktorí sa tam zhromažďujú od počiatku sveta. Všetci sa radujú, spievajú a tancujú. Bývajú v nádhernej krajine s množstvom čírych jazier a potokov, lesov a prérii, s hojnosťou ovocia a zveri. Hojnosť všetkého po čom túži červený muž a čo ho napĺňa šťastím. je to je to raj z ktorého sa Indián vie tešiť vďaka spôsobu života tu na zemi…” rozprával mu.

,,Inču-čuna istotne našiel pokoj vo večných lovištiach a dostalo sa mu slávy hodnej náčelníka. A jeho syn bude takisto skvelý náčelník, pretože ho otec všetkému naučil.” šepol mu späť Charlie.

,,Vinnetou má strach že ostane sám. Že ostane opustený…” zložil si hlavu na Charlieho rameno.

,,Vinnetou nikdy neostane sám. Old Shatterhand bude na neho vždy dávať pozor.” prisľúbil a pobozkal ho na čelo. 

,,Šárlí…” šepol Vinnetou tesne pred tým, než sa ich pery opäť spojili.

V tú noc Old Shatterhand spal vo veľkom stane. V tú noc sa s Vinnetouom milovali. V tú noc sa Old Shatterhand rozhodol. Svoj domov aj svoje šťastie našiel tu. 

Chapter Text

Old Shatterhand v noci takmer nespal a premýšľal. Nad ránom sa rozhodol. Obliekol sa a chcel sa opäť potichu vytratiť, no tentokrát to nebolo dosť potichu. 

Vinnetou sa pod dekami pomrvil. ,,Šárlí?” šepol ešte nie celkom prebudeným hlasom. Pretrel si rozospaté oči.

,,Musím na chvíľu odísť..” odpovedal old Shatterhand.

,,Ale vráti sa…” na tvári mladého Indiána sa objavili stopy znepokojenia.

,,Samozrejme. Srdce má k tebe povedie.” sľúbil mu a na rozlúčku mu venoval horúci sladký bozk.

***

Charlie sa cestou do pracovného tábora zastavil v najbližšom meste. Tam šiel na poštu a napísal domov dlhý list. V ňom matke a sestre na vyše desiatich stranách listového papiera vysvetlil čo bolo pravým dôvodom prečo odišiel do Ameriky, všetko ňom a Carpiovi. Spomenul i svoj život u Apačov, opísal im skutočných Indiánov a ich život i to, že našiel zaľúbenie v jednom z nich. Na záver vyjadril nádej, že pochopia, že to nemôže byť hriech, keď je to láska a že ho raz doma opäť príjmu. List expresne odoslal, no to bola tá ľahšia časť…

*

,,May! No konečne! už som sa začínal báť, že si prišiel o skalp. Máš pre mňa konečne niečo užitočné?” štekol po ňom White. Ani zďaleka nie tak familiárne ako naposledy.

Charlie šmaril na stôl papiere.  ,,Moja výpoveď.” oznámil.

,,To má byť nejaký zlý žart?” White zavadil pohľadom o papiere.

,,Máte pocit, že sa smejem? Už mi je ukradnutá celá železnica. Dajte pokoj mne aj Apačom.”

,,Tuším si zabudol na našu dohodu…” zavrčal výstražne.

,,Už sa nemusíte namáhať. Sám som svojej rodine napísal a všetko im vysvetlil. Už nado mnou nemáte žiadnu moc. Zbohom!” opäť s nadšením za sebou tresol dverami.

,,To sa ešte uvidí…” zamrmlal White. ,,Dicekns!” zavolal. ,,Pamätáš sa na tu skratku k osade Apačov, ako som ti spomínal…”

*

Old Shatterhandovi bolo tak ľahko na duši ako ešte nikdy. Zrazu sa cítil taký slobodný a šťastný. Neponáhľal sa domov, užíval si cestu osamelými prériami zahalenými hlmou, nechal Hatatitlu, aby šiel svojim tempom. Občas sa vyšplhal na nejaký strom a pozbieral z hniezd nejaké pierka. Donesie ich deťom, iste sa im potešia. No kiežby bol radšej hnal Bleska rýchlejšie než búrka. Možno by tomu aj dokázal zabrániť.

*

Hneď ako sa priblížil k osade spoznal, že je niečo inak. Že je niečo zle. Ešte v kluse skočil z koňa na zem. Vinnetoua našiel medzi stanmi, v náručí držal nevládne telo Kleki-petri.

,,Preboha! Vinnetou! Čo sa stalo??” Chcel sa okamžite k nemu rozbehnúť, ale chladný tón Vinnetouovho hlasu ho okamžite prinútil zastaviť. 

,,Bledá tvár nech sa nepovažuje priblížiť!” zavrčal.

Charlie vôbec nechápal, čo sa stalo. ,,Vinnetou, čo sa stalo?? Prosím ťa hovor so mnou!” o krok pristúpil k nemu.

,,Neopováž sa priblížiť už ani na krok! Zradca! Zmija je mi milšia ako ty!” hlas mu pretekal nenávisťou. 

Nie…to nemôže byť pravda…prosím nie …

Vinnetou opatrne položil telo svojho učiteľa na zem a vstal. ,,Bol tu biely muž. Povedal Vinnetouovi celú pravdu, ktorej zbabelý Old Shatterhand nebo schopný! Je zradca a luhár! Bol k nám vyslaný ako zved a zneužil našu pohostinnosť!”

,,Nie, Vinnetou! Tak to nebolo!” pokúsil sa brániť.

Vinnetou bol dvoma skokmi pri ňom.  ,,Nenaučil si sa, že keď rozpráva náčelník, máš mlčať?!” sykol a strelil mu facku. Old Shatterhand to nečakal ani v najhorších nočných morách. Prekvapene zalapal po dychu a utrel si z pier kvapku krvi. Z tých pier, ktorými ešte pred pár hodinami bozkával Vinnetoua.

,,Počkaj! Ja…vysvetlím ti to!” potláčal slzy zúfalstva a hanby.

,,Vinnetou nie je zvedavý na ďalšie klamstvá!” otočil sa mu chrbtom. ,,No aby si nepovedal, že sú Apači nespravodlivý, dám ti možnosť hájiť sa.” otočil sa k nemu späť. ,,Je alebo nie je pravda to, čo o tebe povedal biely muž? Bol si alebo nebol vyslaný k nášmu kmeňu ako zved?!”

Čo je to za otázka?? ,,Vinnetou, je to trochu zložitejšie-...!” začal Charlie.

,,Je alebo nie je pravda že sem Old Shatterhand prišiel ako zved?!” prerušil ho Vinnetou.

Charlie sa ocitol v úzkych. Ak povie nie, bude klamať. Ak povie áno, Vinnetou ho zabije. ,,Áno…” odpovedal nakoniec. ,,Áno bolo tak, zo začiatku! Ale potom, Vinnetou-...”

,,Mlč!” zreval. Sotil ho do hrude a Charlie spadol na chrbát. ,,Ty špinavý pes, smradľavý kojot!” Vinnetou bol celkom oslepený hnevom. Ako náhle sa Charlie ocitol na zemi, začal do neho zúrivo kopať, nehľadiac na to, kam ho zasiahne. Do hlavy, do tváre, do brucha , do chrbta… A Charlie nemal silu ani len kryť sa, nieto ešte brániť sa. Mlčky znášal kopance od muža ktorého tak veľmi miloval. Bol by ho tam vari umlátil na smrť keby nie Nšo-či, ktorá pribehla aby krotila bratov hnev. Odtiahla ho od neho, hoci sa jej mermomocou bránil. 

,,Môj otec ti veril! Kleki-petra ti veril! Ja som ti veril! Dal som ti všetko! Ponúkol som ti všetko čo som mal! Vyzradil som ti všetky tajomstvá! Ponúkol som ti celé svoje srdce ako na dlani!!!” tam bolo celé indiánske ovládanie emócií. 

Charlie vypľul na zem krvavé sliny. V hlave mal úplne prázdno a jediné na dokázal myslieť bolo, že tak veľmi ľúbil toho muža, ktorý ho chcel zabiť. Ale potom si uvedomil, že si to vlastne zaslúžil. 

,,Vinnetou sa pýta ako mohol dať Veľký duch takému skvelému mužovi také falošné srdce.” prvýkrát zaznelo v jeho hlase i trochu ľútosti. No potom mu hlas znovu stvrdol. ,,Vinnetou pľuje na Old Shatterhanda i na jeho dary.’’ strhol si z krku náhrdelník a hodil ho do krvavého blata. 

Čupol si k nemu. Zdrapil ho sa svetlú šticu. Old Shatterhand na neho pozrel cez krvavo rozmazaný závoj. ,,Modli sa k svojmu Bohu, aby ti odpustil, Old Shatterhand. Pretože Vinnetou ti neodpustí nikdy.” opäť mu hlavu zatlačil do blata. Vstal a pohŕdavo na neho pozrel. 

,,Odíď. Zmizni a už nikdy sa neopováž vrátiť. Inak prisahám, že pokropím hrob svojho otca tvojou krvou a ozdobím tvojim skalpom.” sykol. 

Ale ako, keď sa nevládal ani zdvihnúť… 

Odplazil sa niekoľko krokov k Hatatitlovi. Kôň mu našťastie vyšiel v ústrety a Charlie mu potom posunkom naznačil, aby sa sklonil. Hatatitla si poslušne kľakol na predné nohy a Charlie sa vyškrabal na jeho chrbát. 

,,Vinnetou, nie!” zvolala zrazu Nšo-či. Charlie sa inštinktívne prikrčil a to mu zachránilo život, lebo mu okolo hlavy preletel Vinnetouov tomahavk a zaťal sa do kmeňa stromu. Ako Charlie prechádzal okolo toho stromu vzal ho. Ani vedel prečo. V tú chvíľu vôbec nerozmýšľal. Len utekal a utekal, nechal Hatatitlu aby bežal kam sám chcel. Bežal až kým už nemohol ďalej. Netušil kde je, bolo mu to jedno. Skĺzol sa z konského chrbta a povracal sa. Neušlo mu, že je tam krv.

Pomaly si uvedomoval, čo sa stalo. Prišiel o všetko. Všetko je preč… Dych sa mu nekontrolovateľne zrýchlil, panika mu zovrela hruď. Nemohol dýchať. Myslel, že sa udusí, myslel, že ho žiaľ celkom rozdrví. Strašne neľudsky zreval. Les vrátil jeho krik niekoľkonásobnou ozvenou. Kričal a plakal, až kým si ho milosrdne nevzalo bezvedomie.

Chapter Text

Muž kráčal uličkou pomedzi salóny a obchody. V kútiku úst omielal steblo suchej trávy a veselo si popiskoval. Dobrú náladu mu nekazil ani fakt, že za sebou ťahal neosedlaného  koňa, ktorého jazdec bol viac mŕtvy než živý (a nielen fyzicky). Alebo, a čo bolo pravdepodobnejšie, bol taký ožratý že mu bolo všetko jedno. 

Chlapík zastavil pred jedným z vykričaných domov a ľahko zosadol. Priviazal oba kone k zábradliu na terese. ,,Rosemary! Nesiem ďalšieho!” zvolal kdesi dovnútra ,,podniku“, zatiaľ čo z koňa skladal dobitého mladíka. Ten však nemal o svete žiadne potuchy.

,,Ďalšieho??? To je tento týždeň už tretí! Toto je bordel, Thomas, nie lazaret!” na terasu sa vyrútila dáma, asi okolo štyridsiatky, v červeno-čiernych čipkovaných šatách podľa najnovšej módy a podľa celkového zjavu očividne bordelmama. No hneď prestala hundrať, keď videla, koho to Thomas podopiera. Zalomila rukami. 

,,Preboha, Charlie!” rozbehla sa k nemu. 

,,Poznáte sa?” Thomas pochybovačne podvihol obočie. Bolo ťažké odhadnúť, či sa čuduje tomu, že bordelmama a holobriadok, ktorý sa v živote okolo vykričaného domu ani nešuchol, majú nejakú spoločnú minulosť alebo tomu, že ho cez zakrvácanú tvár vôbec poznala.

,,Zbežne…” Rosemary mávla rukou a vzala Charliemu tvár do dlaní. ,,Indiáni?”

,,No a ktože iný? A ešte ti poviem presne aj ktorý kmeň. Stál pri ňom neokovaný mustang. Boli to Apači. Možno im na tom koni ušiel. Šťastie že červenokožci sa tak blízko k mestu neodvážia, inak by chlapec prišiel o ten svoj blonďatý skalp.”

,,A čo si za mestom robil ty?” podozrievavo fľochla na miestneho troublemakera.

,,Triezvel som. Nevydalo.” odpovedal opýtaný zamotaným jazykom.

,,Charlie! No tak Charlie!” Rosemary sa v ňom snažila prebudiť nejaké známky života. 

,,Nenamáhaj sa, ten je bezpečne v limbu. Odnesiem ti ho dnu?” ponúkol sa muž nevzrušene. Očividne takto, a i horšie dokaličené telá nachádzal často. Zvykol si. Všetci si raz zvyknú.

,,Áno. Odnes ho na poschodie, tam je aspoň pokoj. A zavolaj lekára. A snaž sa ísť aspoň trochu rovno!” nakázala.

,,Rozkaz madam!” zafučal Thomas keď si prehodil bezvládne telo cez plece. Charlie sa nijak nepohol, nijak nazareagoval, ani len nevzdychol, dokonca ani keď ho Thomas, nešťastnou náhodou samozrejme, obúchal o veraje dverí. ,,Hups! Prepáč kamoš!” ospravedlňoval sa mŕtvej váhe. 

Rosemary opäť zlomila rukami.  ,,Ach Charlie, do čoho si sa to zas zaplietol…” vzdychla.

***

Charlie sa prebral až o týždeň a nebolo to prebudenie nijak príjemné. Prišiel k vedomiu skôr, než otvoril oči, no nedokázal pomyslieť na nič. V hlave mal prázdno. Až do chvíle, kým stratil vedomie si síce pamätal všetko, ale nedokázal sa k tomu vrátiť ani sa rozpomínať, čo sa stalo potom a ako sa dostal tam, kde sa dostal. Kde sa vlastne dostal?

Pomaličky otvoril oči. Trvalo to však hodných pár minút, kým sa mu zrak ako tak zaostril a on sa mohol rozhliadnuť po…izbe. Nuž, toto teda ani zďaleka nevyzeralo, ako večné lovištia, o ktorých mu rozprával Vinnetou. Na druhú stranu, na priepasť s večne trvajúcou temnotou to vyzeralo až príliš dobre, takže sa ponúkala len jediná možnosť. Tá najhoršia. Ostal nažive. 

Nespokojne zakňučal a pokúsil sa posadiť, no zakrútila sa mu hlava a navyše sa ozvali stále nezahojené zranenia a chtiac nechtiac sa mu vrátili všetky spomienky. Zmija je mi milšia ako ty! Kopanec do brucha. Ako mohol veľký duch dať tak skvelému mužovi také falošné srdce?! Kopanec do chrbta. Dal som ti všetko! Kopanec do tváre. Neopováž sa vrátiť…

Zalapal po dychu, no pľúca mu zovrela nová vlna paniky. Nemohol dýchať. Mal chuť tresnúť si z celej sily hlavu do steny, aby zas stratil vedomie. Čokoľvek, len aby nemusel čeliť tým otrasným spomienkam.

,,Charlie! Hej chlapče, No tak…len pokoj, Už si v bezpečí…” začul matne známy hlas a pocit hanby, že niekto bude svedkom jeho prabiedneho rozpoloženia, ho donútil upokojiť sa. Zažmurkal a pokúsil sa zaostriť na osobu pred sebou. Spoznal ju  takmer okamžite. Bujné tmavé kučery, hrubá vrstva líčidiel, výstrih, ktorý okolo cudnosti ani nešiel. 

,,Rosemary?” zachripel. 

Oslovená sa spokojne pousmiala. ,,Vitaj späť medzi živými.”

S Rosemary sa spoznal na lodi do Ameriky. Bola tiež z Nemecka a tiež utekala, Charlie nikdy nevyzvedal prečo a bol vďačný, že ani ona nevyzvedala od neho. Počas plavby do neznámej krajiny obom celkom dobre padlo porozprávať sa s niekým zo svojej domoviny. No rozdelili sa takmer okamžite po príchode do prístavu. Charlie odišiel ku Great Western a Rosemary si zriadila nevestinec. Zaujímavý spôsob ako začať odznova…

,,Kde… Ako…” Charlie nedokázal v mysli sformulovať ani jedinú rozumnú myšlienku. 

,,Šššš…Musíš odpočívať. Včera tu bol lekár, povedal, že sa to začína hojiť celkom dobre. Dal ti niečo od bolesti.”

A riadne na mne šanoval.

,,Našiel ťa za mestom jeden chlap. Napadli ťa Indiáni, je to tak…”

Vinnetou pľuje na Old Shatterhanda. Charlie sa trpko uchechtol. ,,Tak nejak.” no potom si na niečo spomenul. V panike sa snažil opäť posadiť sa. ,,Kôň…kde je môj kôň??”

,,Šššš!” zatlačila ho naspäť na lôžko. ,,Je v stajni, Neboj sa. Je o neho dobre postarané. No je to tvoj kôň?” začudovala sa.

Charlie sa teda zvalil späť do perín a mávol rukou. ,,Nechaj to tak Rosemary. Kedy môžem vypadnúť?” opýtal sa, hoci netušil kam by šiel.

,,Na to si ešte počkáš, hrdina. Mám dať vedieť tvojim kolegom z Great Western? Iste majú o teba starosť.”

Zavrtel hlavou. ,,Nemusíš dávať nikomu vedieť. Dal som výpoveď.”

Zamračila sa. ,,Čože?? Prečo??”

Charlie odvrátil hlavu. ,,Povedzme….nevyhovujúce pracovné podmienky.” zamrmlal.

Rosemary vzdychla. ,,Nebudem sa pýtať.” uistila ho a stisla mu ruku. ,,Ale niečo teraz robiť musíš. Teda keď sa dostaneš opäť na nohy. Potrebovala by som na zimu niekoho do stajne. Plat by to síce nebol taký ako u Great Western ale na živobytie by ti stačilo.”

,,Vďaka, ale nepotrebujem prácu. Asi sa vrátim domov.” zamrmlal. Nemal vlastne inú možnosť. Tu už ho nič nedržalo, ale domov ho zase nič neťahalo. Nuž ale čo… vráti sa domov, časom sa na všetko zabudne. Vyhovorí sa, že ten list bola nejaká hlúpa stávka, že bol opitý, keď to písal alebo, že si z neho niekto vystrelil. Ožení sa, nejak splodí jedno - dve deti.  Bude žiť normálny život. Zabudne. Zvykne si. Všetci si nakoniec zvyknú. 

Tvrdohlavo sa díval do stropu v nádeji, že mu oči vyschnú natoľko, aby sa pred Rosemary nerozplakal, ako malý fagan. Rosemary napokon milosrdne odišla a Charliemu po líci skĺzla osamelá slza. Otočil hlavu na stranu a tam zbadal svoju spásu. Fľaštičku morfia. Zaťal zuby a natiahol sa po ňu. Na jeden hlt ju obrátil do seba. O 5 minút bol opäť dokonale v limbu.

Chapter Text

Hoci mal Charlie nakazane ležať a odpočívať, bol na to priveľmi tvrdohlavý, navyše aj hrdý. Okrem toho, už to v tej mäkkej posteli s novým slamníkom nemohol vydržať. Neustále ho tam niečo omínalo a nevedel si nájsť miesto. Čo by teraz dal za indiánsky stan a tvrdú kamenistú zem. Akonáhle bol teda schopný aspoň trochu stáť na nohách, zišiel, či skôr zošuchtal sa dolu, k baru. 

V podniku bolo živo, hlasno hrala hudba, ľudia sa zabávali tak, že keď nepili, spievali. A keď nespievali, na tak pili.

,,May?” štekol po ňom krčmár.

,,To budem ja.” zahundral.

,,Telegram.” zahuhlal úsečne sa šmaril poštu na drevený pult. Charlie pochopil, že podnik slúži ako krčma, nevestinec i pošta. Bolo to asi výhodné vo všetkých smeroch, keď zákazník mohol vybaviť…všetko na jednom mieste.

,,Len…?” prekvapil sa. Tušil, že mu píšu z domova no…on napísal domov desať strán a odpoveďou dostal telegram? 

,,Hm…” zabručal krčmár nezúčastnene, ktorý všetkými aspektmi pripomínal medveďa.

Ako predpokladal, písala mu sestra Christine. Napísala mu len dva riadky. Len dve vety. Jednu horšiu ako druhú. Matke od šoku puklo srdce. Neopováž sa vrátiť.

Do Charlieho akoby udrel hrom. Neopováž sa vrátiť. Nie, “Nevracaj sa, je to nebezpečné.” alebo “Nevracaj sa, ostaň šťastný tam, kde si.” proste Neopováž sa vrátiť. Už tu pre teba nie je miesto. Už tu nie si vítaný… cítil sa ako človek, ktorý v rozhodujúcej chvíli stlačil kohútik koltu a zistil, že zbraň nevystrelila.

Všetka tá hudba, spev a hurhaj sa zliali do jednej nepočúvateľnej kakafónie. Kiežby zvolili akúkoľvek inú pesničku, len nie tú… Dve srdcia keď sa rozlúčila, tu život jak strom je holý, keď jeseň kvety pokosila; je v srdci žiaľ a bolí, bolí… 

Barman, ktorý možno v skutočnosti nebol až taký necitlivý, si všimol jeho rozpoloženie a uľútilo sa mu ho. Vzal pohár a nalial doň štedrú dávku whiskey. Podal mu ho. ,,Zlé správy?” skúsil.

Charlie obrátil pohár do seba a rozkašľal sa, nezvyknutý na tvrdý alkohol. ,,Tak nejak…” zachrčal. ,,Rosemary? Platí ešte tá práca stajníka?” 

,,Áno, Isteže…Charlie čo sa…” neudržala sa a napriek svojmu sľubu, že sa nebude pýtať načala otázku. 

,,Môj otec, nech mu dá Pán Boh večnú slávu, nebol to zlý človek, zvykol hovorievať, Keď si myslíš že si už získal všetko, teraz ešte skús všetko stratiť.” odpovedal. A potom najrýchlejšie ako mohol vyšiel von. 

Ešte stále ho však vyprevádzali slová tej hlúpej piesne… Moja jar prešla, v noc sa halí a smútok klesá do duše jak bremä… Tie pery, čo ma bozkávali sú teraz pre mňa navždy nemé… 

Bola chladná noc, pri výdychu mu od úst vystupovala para. No nech sa snažil predýchavať ako len chcel, nevoľnosť potlačiť nedokázal. Oprel sa o najbližší stĺp a povracal sa. Whisky na takmer lačný žalúdok nie je úplne najlepší nápad. Keď najväčšia vlna nevoľnosti prešla, odišiel do stajne, kde aspoň tak veľmi neprenikal hluk z podniku. 

Hoci bol Hatátilá ustajnený až v samom poslednom boxe, okamžite spoznal prítomnosť svojho pána a potichu zaerdžal. Charlie k nemu prešiel a pohladil ho po nose. ,,Ahoj, kamarát. Aspoň ty si rád, že ma vidíš.” pousmial sa, no kôň mu venoval pozornosť len na chvíľu. Potom hneď sklonil nos k jeho pásu, odkiaľ bol zvyknutý dostávať maškrty. 

,,Prepáč kamarát, dnes pre teba nemám nič.” potľapkal ho po šiji. Sťažka sa posadil na balík sena vedľa koňa, držiac sa za doráňanú hruď. Pri každom kroku, pri každom nádychu, pri každom pohybe sa musel vracať k tomu, čo sa stalo. Nevyčítal to Vinnetouovi. Ani sa ne neho nahneval. Pochyboval, že sám by v podobnej situácii reagoval inak. No ešte jedna vec mu ho neustále pripomínala. Jednoduchý náramok na jeho zápästí. Tráva už pravdaže uschla na žltú slamu, Ale uzol stále pevne držal. Keby mu ho daroval…? Pred týždňom? Pred mesiacom? V minulom živote? 

Oprel si hlavu o stenu a zadíval sa na jediného spoločníka pred sebou. ,,Prečo si neušiel…? Prečo si sa nevrátil späť? Pochybujem, že teba by Vinnetou vyhnal.” opýtal sa ho. 

Kôň, to sa vie, neodpovedal ani slovo, len pohodil hlavou a odfrkol.

Dlho tak sedeli v tichu, kým Charlie opäť neprehovoril, no skôr len preto, aby nemusel čeliť tomu tichu. ,,Vieš prečo je láska slepá?”

Kôň, to sa vie, ani tentoraz neodpovedal, ale frkol Charliemu do tváre a prestúpil z nohy na nohu. Akoby chcel povedať, Bratku, viem, že sa potrebuješ porozprávať, ale ja som medzi Indiánmi vyrástol. Isteže to viem!

***

Kdesi smerom na západ o niekoľko desiatok míľ ďalej, sa lesom prechádzal muž. Keby na neho natrafil niekto z miestnych obyvateľov, v hrôzd by utiekol, v domnení, že ide o ducha. Tento dojem navodzoval mužov potácavý krok a bledá tvár, podtrhnutá ešte bledým svetlom hviezd odrážajúcich sa od čerstvo napadaného snehu. Navyše, muž bol oblečený len od pása dolu a nevyzeral, že by mu to vadilo a každý predsa vie, že jedine duše už necítia chlad ani teplo. Lenže mužova ľahostajnosť pramenila len z nevýslovnej vyčerpanosti.

Na brehu potoka sťažka padol na kolená a vynoril ruky do chladnej vody. Keďže to bol stále tečúci potok, nezamrzol, ale voda v ňom bola aj tak ľadová. 

Muž nabral vodu do rúk a umyl si ňou tvár. Opäť nabral vodu do rúk a kajúcne si ju vylial na hlavu. ,,Ó Matka, zaspievaj mi pieseň, ktorá zľahčí moju bolesť. Zaceľ zlomené kosti, daj mi opäť celistvosť. Uč ma, ako prekonať žiaľ. Ukáž mi, ako čo najlepšie slúžiť mojim ľuďom, uzdrav moje srdce, aby som znovu mohol vidieť krásu tvojich darov. “

Spoza stromov sa vynoril tieň ďalšej postavy. Mladý Indián jej prítomnosť okamžite zaregistroval.

,,Nšo-či by tu nemala byť.” šepol.

Indiánska dievčina prišla až k nemu a posadila sa do snehu vedľa neho. Prehodila mu cez plecia kožuch zo sivého vlka. Sama mala cez seba prehodenu pelerínu z líšky, ktorú jej daroval Old Shatterhand. ,,Nšo-či má o svojho brata strach… Od tých nešťastných udalostí s Old-...”

,,Nevyslovuj to meno!” sykol Vinnetou a snažil sa, aby jeho hlas znel čo najnenávistnejšie, no nepodarilo sa mu to. Pery a mu zachveli. ,,Nevyslovuj to meno.” prosil. ,,Lebo mi načisto pukne srdce.”

,,Vinnetou sotva čo vezme niečo do úst…” vyčítala mu Nšo-či ustarostene.

,,Vinnetou necíti hlad.” odpovedal.

,,Už niekoľko dní nespal.” pokračovala.

Zaváhal. ,,Od istého času pre mňa spánok predstavuje väčšie utrpenie, než bdenie.” priznal nakoniec. ,,Pretože v snovej krajine neustále utekám po pustej prérii, volám jeho meno v márnej snahe nájsť ho. Otec ma učil znášať všetky druhy bolesti, ale takúto bolesť som nikdy nezažil. Neviem ako ju prijať. Neviem ako ju prekonať, neviem ako sa jej zbaviť. “

,,Môj brat musí byť len trpezlivý a dopriať svojmu srdcu čas na uzdravenie.” snažila sa ho utešiť. ,,Nebol tu ešte tak dlho a váš vzťah ešte nedosiahol-...” i keď bolo prítmie, všimla si toho previnilého pohľadu, ktorým o ňu jej brat zavadil a ten jej bez jediného slova prezradil všetko. ,,Predkovia ochraňujte nás!” zalapala po dychu. ,,Vy už ste spolu líhali!”

,,Bolo to len raz…” zachripel.

Nšo-či vzdychla. ,,Niečo mi na celej veci nesedí. Nevidíme celý obraz. Akoby sa mohol niekto s tak falošným srdcom pretvarovať tak dlho…tak opravdivo.”

Vinnetou neodpovedal.

,,Otec mu predsa veril!”

,,Otec sa mýlil…” šepol Vinnetou slabo.

,,Kleki-petra mu veril! A nikto nepoznal ľudské srdcia lepšie ako on! Aj o ňom chceš tvrdiť, že sa mýlil?? To je zneucnetie jeho pamiatky!” varovala ho. 

,,Sám sa k svojim zločinom priznal.” pripomenul Vinnetou pochmúrne .

,,Nie celkom. Ešte chcel niečo dodať no nedostal možnosť.”

,,Urobil Vinnetou podľa šamanky nesprávnu vec?”

,,Rozhodne neurobil správnu vec. Čo ak sa už teraz nikdy nedozvieme pravdu, lebo niekde v prérii svojim zraneniam podľahol??”

Na Vinnetouovej tvári sa mihol tieň paniky. ,,Nie, nie je mŕtvy, to by som-...” nedokončil. Opäť si nasadil svoju kamennú masku, pod ktorou ukryl všetky svoje pocity a emócie. ,,Teraz už na tom aj tak nezáleží.” dodal a vstal. Predtým než odišiel, mykol rukou a v potoku žblnkla voda, akoby tam niečo zahodil.

Nšo-či však premýšľala, čo chcel asi jej brat povedať. To by som vycítil? Alebo, To by som neprežil?... Keď si bola istá, že je jej brat už dostatočne ďaleko, vnorila ruku do potoka v miestach, kde počula špľachot vody. Trvalo jej len chvíľu hmatania okolo, než našla, čo jej brat odhodil. Kožený náramok. S korálkami a bielym pierkom. Schovala ho do mešteka na svojom opasku k náhrdelníku s podobnými korálkami a pierkom.

Chapter Text

Zimu pomaličky vystriedala jar, Old Shatterhand sa viacmenej uzdravil, teda aspoň fyzicky. Ostal pracovať u Rosemary ako stajnik. Nebola to vďačná práca, ale aspoň mal cez deň čím zamestnať ruky, aby mohol večer vyčerpane padnúť na balík sena vedľa Hatatitly.

Bola teplá jarná noc a Charlie práve svojmu koňovi vytieral srsť slamou, lebo ju mal celkom mokru, od nočnej jazdy. Musel ho občas trochu prevetrať, pre divokého koňa bolo ťažké stať celé dni v stajni, No i tak sa nepokúsil ani raz utiecť.

,,Možno by sme mali odísť. Niekam do hôr. A žiť ako slávny traperi. Čo mýliš?” prihováral sa Charlie svojmu jedinému priateľovi. Od istej chvíle sa v podstate rozprával len s ním. Zvieratá aspoň až tak veľmi nesúdili, ako ľudia. 

Odpoveďou mu bolo silné drcnutie do hrude a urazené odfrknutie. 

,,Au!” Charlie si dotknuto trel hruď. ,,Veď to bol len návrh. Snáď som toho toľko nepovedal…” potiahol Hatatitlu za ucho. 

,,Old Shatterhand sa už teda naučil porozumieť reči koní?” ozval sa za ním tlmený ženský hlas.

Charlieho myklo, až takmer spadol z nôh, pretože ten hlas spoznal. No nebolo to možné. Otočil sa, aby sa presvedčil, že sa mu to len nezdá. No bola tam. Stála rovno pred ním. Teraz ho neudivovalo ani tak to, že sa k nemu prikradla bez najmenšíieho hluku, udivovala ho jej prítomnosť samotná. Pretrel si oči aby sa uistil, že neblúzni, no bol si istý, že whiskey sa dnes ani nedotkol.

,,Nšo-či! Pre všetkých svätých ako si sa sem dostala??”

Naklonila hlavu na stranu, presne tým spôsobom, ako to robil aj Vinnetou. ,,Koňmo…” odpovedala váhavo, akoby to malo byť zrejmé.

,,Ale ako si vedela-…”

,,Myslím, že obaja vieme, že teraz nie je dôležité ako ani prečo. Apači potrebujú tvoju pomoc.” prerušila ho dôrazne, hoci vôbec nezvýšila hlas.

Charlie sa zamračil. ,,Moju po-...čo sa stalo?” 

,,Tábor Apačov obkľúčil nepriateľ.” 

,,Kto???” domáhal sa odpovede.

,,Ten najbelší z bielych…” zašepkala, akoby sa toho mena bála.

White…Dopekla!

,,Ale prečo?? Územie predsa získal od Komančov, železnica je dávno postavená, vás už nepotrebuje!”

,,Biely muž si niekedy berie, len preto, lebo môže…” Nšo-či smutne sklopila zrak. ,,Proti ich hromovým zbraniam naše šípy a nože nič nezmôžu, Old Shatterhand nám musí pomôcť!” naliehala. Isteže. Neprišla by len tak. Apači boli nesmierne hrdí na to, aby žiadali o pomoc. Takže keď prišla, navyše za ním, muselo ísť skutočne do tuhého.

Charlie si prehrabol svetlé vlasy. ,,Ale ja neviem ako! Neviem ako! Okrem toho, ak sa tam ukážem, Vinnetou si bude myslieť, že to ja som ich priviedol a namieste ma zabije!”

,,Ak sa tam Old Shatterhand neukáže, biely muž zabije Vinnetoua.!” zdôraznila Nšo-či.

Charlie sa začal nervózne prechádzať hore - dolu. Keby to aj riskol, kde by asi tak nabral chlapov, aby sa aspoň ako-tak rovnal Whitovej prevahe??? ,,Nemôžete sa ukryť niekde v horách??” vymýšľal rýchlo nejaké alternatívy.

Nšo-či pokrútila hlavou. ,,Tú cestu nám biely muž už zahatal. Jediná cesta vedie cez Údolie smrti a tam na holej planine budeme až príliš ľahké terče.”

No v jej rozprávaní Charlieho niečo zaujalo. Údolie smrti. Za táborom sa nachádzalo vyschnuté koryto rieky. Lenže nebola vždy vyschnutá. White si už dávno brúsil zuby na územie Apačov a na rieke nechal vybudovať priehradu, aby sa dalo stavať. A keďže Indiáni takmer nijak do prírody nezasahovali a o priehrade nevedeli, mysleli si, že rieka vyschla pričinením zlého ducha a tak to miesto pomenovali Údolie smrti. To znamená, že ak sa cez koryto pustia Indiáni, White pôjde nevyhnutne za nimi. 

A Charliemu niečo napadlo. Plán. Úžasný. Spásonosný. Totálne šialený. A práve preto sa rozhodol do toho ísť.

Celý čas, čo strávil u Indiánov počúval ich príbehy, mýty a rozprávky …teraz bolo načase vypočuť si jeden biblický. ,,Nšo-či, poznáš príbeh o Červenom mori?”

Chapter Text

Okamžite sadli na kone. No keď prechádzali okolo predného vchodu do nevestinca, Charlie koňa pribrzdil. Na terase v svetle lampy zbadal Rosemary, ako fajčí cigaretu a potmehútsky sa na neho uškŕňa. 

,,Um… Rosemary ja…” začal rozpačito, ale bordelmama len mávla rukou. 

,,Ja viem Charlie. Nebudem sa pýtať.” odpovedala. 

Charlie vďačne prikývol. 

*

,,To sa nemôže Old Shatterhandovi nikdy podariť! I keby mal na pomoc celý kmeň bojovníkov, nemôže to stihnúť!”

Aj keď šli celú noc, k miestu prišli až nadránom. Charlie cestou predostrel Nšo-či svoj plán, ktorý samozrejme pokladala za bláznivý. ,,A predsa sa mi to podarí.” pousmial sa.  ,,Pozri Nšo-či, ty veríš, že nie som zradca, však?”

Nšo-či prikývla. 

,,Tak potom ver, že sa mi podarí aj toto. Len urob čo som ti povedal.” zasadol z koňa. Toho nechá tu, v bezpečí húštiny. Dúfal, že bude mať možnosť sa po neho vrátiť. No spravil len pár krokov, keď ho Nšo-či dobehla. 

,,Old Shatterhand!”

Obzrel sa.

Nšo-či mu vtisla niečo do dlane. Bol to kamienok. Obrúsený tyrkys s nejakou runou. ,,Nezvyčajný. Modrý ako Old Shatterhandove oči. Prinesie mu šťastie.”

Charlie kamienok niekoľkokrát otočil otočil v dlani, ale potom ho s úsmevom Nšo-či vrátil. ,,Vďaka. Ale moje šťastie je tam niekde v prérii a bojuje za svoj ľud.” povedal a vtisol jej bozk na čelo, tak ako to častokrát robil svojej sestre. A ako to už svojej sestre pravdepodobne nikdy neurobí. ,,A ja teraz urobím to isté.” dodal, no skôr sám pre seba. Rozbehol sa k priehrade a už snáď tisícikrát v hlave prepočítaval rýchlosť toku a silu prúdu a premýšľal, či dal Nšo-či správne inštrukcie. Nebol si istý. Ani trochu si nebol istý. Ale lepší nápad nemal.

Keď dobehol na miesto, začal sa okamžite šplhať na konštrukciu priehrady. Bola pomerne pevná, ale Old Shatterhand vedel presne, kde má slabé miesto. White, v snahe okradnúť spoločnosť o každý možný halier, šetril kde sa dalo. Preto sa ťažisko celej priehrady sústreďovalo na jedno miesto, zviazané lanom. Lano to bolo pevné, uzol utiahnuty tak, že by to závidel nejeden Indián, ale akonáhle sa lano pretrhlo, celá priehrada sa ľahko zrútila. A to bol jeho plán. Ak bude mať šťastie, (možno si predsa len mal vziať ten kamienok od Nšo-či) podarí sa mu priehradu zhodiť včas, aby zaliala White a jeho ľudí. Minimálne by mu mohla zobrať kone, čím by ho zbrzdila, a Apači by tak mali možnosť utiecť. 

Ďalšie udalosti si Charlie neskôr pamätal len ako v hmle. Keď dostal od Nšo-či dohodnuté znamenie v podobe zavyjavého volania, pustil sa do práce. Ale predstavoval si to trochu jednoduchšie. Jeho nôž nebol dosť veľký a ostrý aby sa hrubým povrazom prerezal ľahko, ako si predstavoval. A čas sa mu krátil. Príliš rýchlo sa mu krátil. Pot mu stekal po tvári doslova v cícerkoch, štípal ho v očiach, bol unavený, svaly ho pálili. Stavil všetko na jednu kartu a pomaly prehrával. Už síce počul praskanie uvoľňovaného ho dreva, ale stále to nebolo dosť. Nestihne to. Nestihne to. Nestihne to.

Ale potom mu pohľad skĺzol na jeho opasok. Tomahawk. Vinnetouov tomahawk! Odkedy sa ho ním Vinnetou pokúsil zabiť, no vďakabohu netrafil, Old Shatterhand ho nosil všade so sebou. Čepeľ pravidelne brúsil a olejoval, aby bola stále v perfektnom stave. Dokonca opravil zošúchané vzory, ktorými bolo pomaľované porisko. Okamžite ho vytiahol a jediným mocným úderom zaťal do lana. To okamžite povolilo. 

*

Bol to skvelý plán. Naozaj. Ale, podobne ako všetky geniálne plány, mal jeden zádrheľ. Trhlinku. Priehľadnosť. Old Shatterhand zabudol vymyslieť únikovú cestu pre seba. 

Vďaka roztopeným snehom a jarným dažďom bolo vody za priehradou omnoho viac, než Charlie predpokladal a prúd tiež nabral na sile. Rieka sa vyvalila do koryta ako stádo divokých mustangov pripravených udupat všetko, čo sa im postaví do cesty. Charlie dostal riadny úder do hrude drevenými troskami, čo mu vyrazilo dych, náhle ho zaliala mocná rieka, takže sa udržiaval nad hladinou len veľmi ťažko. Napriek tomu, že bol zdatný plavec, plávať proti takému prúdu nebolo vôbec ľahké. 

Nevedel, ako dlho tak bojoval s divými vodami, jemu sa to zdalo ako celá večnosť. Keď sa mu aj podarilo zachytiť sa brehu, bol príliš klzký, aby sa na ňom udržal. 

Keď tu zrazu pocítil, že ho schmatla mocná ruka a ťahala ho z búrnych vôd von. Oči mal plné vody, preto najprv vedel, komu za svoj život vďačí. Na brehu hneď aj dostal niekoľko dobre mierenych rán do chrbta, takže hneď začal vykašliavať vodu a pomaly bol schopný lapiť dych.

Keď si vytrel vodu z očí a bol trochu schopný zaostriť, pozrel na svojho zachráncu. No hneď vzápätí ustrnul a takmer spadol naspäť do rieky, lebo nad ním stál… Vinnetou. Týčil sa nad ním v celej svojej kráse a hrdosti, na tvári okrem nepreniknuteľnej masky vážnosti i vojnové pomaľovanie. 

Oproti tomu si Old Shatterhand pripadal ako zmoknuté kura, zovsadial mu kvapkala voda, vlasy mal pricapené na čelo, svaly sa mu triasli od námahy.

Pozrel na tomahawk vo svojej ruke a potom ho podal Vinnetouovi, poriskom napred.

Vinnetou sa nedôverčivo zamračil. ,,Čo to robíš?”

Charlie akoby bezmocne pokrčil plecami. ,,Vraciam ti, čo je tvoje.”

,,Old Shatterhand podáva Vinnetouovi zbraň, ale nemôže si byť istý, že ju nepoužije proti nemu.”

Charlie sa trpko uchechtol. ,,Nie, Vinnetou, poznám ťa. Ani ty by si nezaútočil na neozbrojeného. Okrem toho, keby si ma tu aj na mieste zabil…od teba jediného by to stálo za to .”

Vinnetou krátko prikývol a opäť nastalo napäté ticho 

Zdanlivo nekonečné ticho prerušil Vinnetou. ,,Vrátil si sa.” oznámil.

Ďalšie pokrčenie pliec. ,,Áno…” potvrdil.

,,A priviedol si so sebou bledé tváre.” zavrčal Vinnetou cez zaťaté zuby, dlaň okolo tomahawku stisol do päste.

,,Nie Vinnetou, tak to nebolo!” ponáhľal sa s odpoveďou Charlie. Vedel, že tak ako pri priehrade, i teraz má málo času. ,,V noci prišla za ňou tvoja sestra, povedala mi, čo sa deje, tak som sa snažil vymyslieť ako vás zachrániť. Asi míľu odtiaľto bola priehrada, Napadlo mi teda, že keby som ju zrútil, prúd by mohol Whitea…aspoň zabrzdiť aby ste mali čas ujsť. Takisto som k vám prišiel ako špión len preto, že ma White vydieral a ja som…len chcel ochrániť moju rodinou pred potupou a hanbou. Ale aj tak som mu nikdy nič nepovedal. Nikdy by som vás nezradil Vinnetou, lebo… lebo ťa ľúbim. Pravdepodobne som ťa vždy ľúbil, i keď som si to váhal priznať. Ale dnes už viem čo cítim a nebojím sa toho! Milujem ťa, pretože ty si ma naučil, čo je v živote najdôležitejšia vec. Nie sú to peniaze ani rešpekt, ako som si predtým myslel. Ty si ma naučil, že najdôležitejšia vec je vedieť, že niekoho miluješ! A ten niekto pre mňa si ty Vinnetou. Si sila, ktorú som nevedel že potrebujem. Si radosť, ktorá som vedel, že mi chýba. Si šťastie, ktoré som vedel, že hľadám…Môžeš ma nenávidieť, ale vedz, že toto všetko je pravda…” nespomínal si, že by si chcel pred Vinnetouom takto vyliať srdce, no skôr, než sa stihol spamätať, slová sa z neho rinuli rýchlejšie ako divoká rieka.

Vinnetou ho pozorne počúval bez prerušenia, no na jeho tvári nebolo vidno ani najmenšieho znaku citu. ,,Je to všetko, čo mi chcel Old Shatterhand povedať?” povedal trochu zastretým hlasom.

Charlie zvesil plecia a len s ťažkosťami zadržiaval slzy. Isteže a čo si si myslel ty hlupák?? Že sa ti teraz zo samej vďačnosti hodí okolo krku a ponúkne ti svoju ruku aj pol kráľovstva, nie??? 

Prikývol. ,,Áno…vlastne áno.” šepol.

Vinnetou sa mu otočil chrbtom. 

A teraz odíde. Pravdaže, čo iné by mal urobiť? Pomyslel si opäť. Preto ho o to viac prekvapilo, keď Vinnetou opäť prehovoril a hlas sa mu chvel od sĺz.

,,Dokáže…dokázal by…Šárlí Vinnetouovi odpustiť? Môže mať…Vinnetou aspoň nádej, že mu Charlie raz odpustí tú hroznú krivdu, rany, ktoré mu v nerozvážnosti uštedril, nadávky  ktorými ho počastoval…”

Charlie sa zasmial cez vlastné slzy. ,,Ja som ti už dávno odpustil.” 

Vinnetou sa k nemu otočil späť a bojové farby mal skutočne rozmazané slzami. Prekonal tých niekoľko krokov, čo ich delili a hodil sa mu okolo krku. Pevne ho zovrel v náručí a obtieral sa o neho nosom, ako to robia zvieratá, keď si prejavujú náklonnosť. 

Charlie mu objatie viac než ochotne opätoval, vnoril tvár do tých havraních vlasov a nadýchol sa tej známej vône, ktorá mu tak chýbala. Po nekonečnej zime mal pocit, akoby sa až teraz poriadne nadýchol. 

Obom bolo jasné, že v ten deň sa zrútila omnoho viac, než len jedna priehrada. 

V živote existujú okamihy, ked sa nám smrteľným otvoria nebesia a zdá sa nám, akoby nás zaliala nebeská blaženost. Takýto okamih zažili obaja milenci. Údolie smrti pre nich stratilo príchuť hrôzy a zmenilo sa na miesto ich spoločnej radosti. Vyschnutú púšť naplnila životodárna voda a život akoby sa začal odznova.

Chapter Text

https://youtu.be/WaMP7a17OsY?si=f3bZfgxW3SBM91lP

Celý kmeň bol pousadzaný na čistine v Lese Večnosti. Muži hrdo a vzpriamene, ženy o niečo uvolnenejšie. Iba deti sa odvážili pobehovať aj bližšie, zvedavé, čo sa bude diať.

Nšo-či vzala obradný nôž a urobila ako Old Shatterhandovi, tak i Vinnetouovi na pravom predlaktí pomerne hlboký rez. následne ich ruky spojila.

,,Duša žije v krvi. Nech prejde duša týchto dvoch mladých bojovníkov jedna do druhej, nech sa spoja a nech sú oddonesša jedna duša. Nech myšlienka Old Shatterhandova sa stane myšlienkou Vinnetouovou, nech to čo chce Vinnetou je vždy aj to, čo chce Old Shatterhand. Odteraz už nebudete dvaja bratia. Budete jeden muž a jeden bojovník v dvoch telách. Teraz ste dve osoby, ale pred vami len jeden život, len jedna cesta. A pamätajte na to, že i keď tá cesta môže byť kamenistá, raz sa vždy ukáže tráva.” predniesla slávnostne. Potom im vrátila ich šperky, ktoré si navzájom vymenili a ona ich zachránila, keď sa všetko zdalo stratené. 

Nasledoval hlasný prejav radosti typickými indiánskymi pokrikmi, no oni dvaja to takmer ani nevnímali. Oči mali totiž len jeden pre druhého. A potom všetky ostatné zvuky zanikli v ich spoločnom bozku.

*

Príchod jari spolu s takou veľkou udalosťou, ako bola pokrvná prísaha samého náčelníka, bolo treba náležite osláviť. Po širokom okolí rozvoniavalo pečené mäso, okolo vysokých vatier a spievalo a tancovalo, ba našli sa i takí, ktorí si chceli zmerať sily s prskajúcimi iskrami a ohne preskakovali. 

Starí rozprávali deťom rozprávky o odvahe sile veľkej lásky.

Vinnetou a Old Shatterhand to všetko sledovali, usadení trochu obďaleč od ostatných. Vinnetou si položil hlavu na Charlieho rameno. Nehovorili. Neboli potrebné slová. Naopak, vychutnávali si ticho, ktoré nastalo po dlhej búrke.

Slnko pomaly zapadalo nad indianskou osadou a oni boli šťastní.

KONIEC (prvej časti 👀)